Narodila sa 4. mája 1749 v Londýne. Písala politické romány o jemnocite a jej Elegické sonety v podstate oživili záujem o túto básnickú formu v Británii. Napísala jedenásť románov a štyri detské knihy, ale sama sa považovala predovšetkým za poetku. Elegiac Sonnets boli prvýkrát vydané v roku 1784. Trpela revmatitídou, ktorá ju takmer paralyzovala, a preto v staršom veku už nevládala písať. Zomrela 28. októbra 1806.
Preložil som jeden z jej najznámejších sonetov nazvaný Sonet: O varovaní pred prechádzkami po útese s výhľadom na more, pretože ho navštevoval šialenec (Sonnet: On Being Cautioned Against Walking on an Headland Overlooking the Sea, Because It Was Frequented by a Lunatic) známy aj ako Sonet LXX. Vyjadrila v ňom poetickú melanchóliu na kontraste mora a šialenstva. Prvýkrát bol publikovaný v ôsmom vydaní Elegických sonetov z roka 1797. Hoci báseň predstavuje typický anglický sonet, nachádza sa v ňom netypická rýmová zhoda, kedy sa druhý a štvrtý verš rýmujú s poslednými dvomi veršami.
V jedenástom verši sa nachádza alúzia (vyznačená kurzívou) na kontroverznú gotickú divadelnú hru The Mysterious Mother (Tajomná matka) z roka 1768, ktorú napísal Horace Walpole. Keď grófku z Narbonne varujú, že má ostať doma, keďže vonku zúri prudká búrka, odvetí: „Milý Peter, úbožiačka ako ja sa búrok nebojí. Toto krehké šťastie (felicity) sa zmenšuje, keď hučí divoký víchor.“ K básni patrí ilustrácia R. Corboulda a J. Heatha.
Sonnet: On Being Cautioned Against Walking on an Headland Overlooking the Sea, Because It Was Frequented by a Lunatic | Sonet: O varovaní pred prechádzkami po útese s výhľadom na more, pretože ho navštevoval šialenec |
Is there a solitary wretch who hies To the tall cliff, with starting pace or slow, And, measuring, views with wild and hollow eyes Its distance from the waves that chide below; Who, as the sea-born gale with frequent sighs Chills his cold bed upon the mountain turf, With hoarse, half-uttered lamentation, lies Murmuring responses to the dashing surf? In moody sadness, on the giddy brink, I see him more with envy than with fear; He has no nice felicities that shrink From giant horrors; wildly wandering here, He seems (uncursed with reason) not to know The depth or the duration of his woe. | Či osamelá troska, ktorá chváta k útesu, svižne a či pomaly, merajúc, v prázdnych očiach natotata vzdialenosť od vĺn, čo sa rúcali; kto, pokým stonajúci morský víchor ustelie posteľ v tráve mrazivo, s chrapľavým nárekom tu ležiac stíchol, šepkajúc čosi divo pre príboj? V rozmarnom smútku, pri závratnom zráze, vidím ho závidiac, nie so strachom; on nemá krásy šťastia, ktoré zase scvrknú sa pred hrôzami; tulákom zdá sa, že (neskalený umom) neznalý je hlbín svojho utrpenia, nežiali. |
