Elizabeth Moody - Dáme, ktorá poslala autorke darček v podobe módneho čepca

To a Lady, Who Sent the Author a Present of a Fashionable Bonnet

Dáme, ktorá poslala autorke darček v podobe módneho čepca

Since you are, dear madam, so favoured by time,

That he seems to have granted a lease of his prime,

With the power to renew it whenever you please;

Unencumbered by taxes of age and disease;

Prolonging that date, which in others appears,

The frail fleeting tenure of very few years:

Why could you not ask him some favour to send,

Enclosed with a present designed for a friend?

One tint for her cheeks of youth’s vivid hue,

To suit with those beautiful ribands of blue;

One spark for her eyes of a juvenile twinkle,

One smile of her mouth undeformed by a wrinkle;

One ringlet or two — on her forehead to play,

Unmixed with the sorrowful colour of grey?

Yet too modest, perhaps, these requests you forbore,

Yourself so indebted would not ask for more.

And perchance had you teased him, thus Time might reply;

‘That to you I am partial — I will not deny;

Nor need I declare — what who sees you must know:

That on few I such singular graces bestow.

But if from my rules I recede for your sake,

And still give to you what from others I take,

I cannot for all so go out of my way,

And reverse those decrees which all mortals obey.

My law is that youth shall soon wither and fade,

And like morning’s bright beam shall be followed by shade.

Most severe is the sentence I pass on the face,

Full soon on its features my finger you trace.

Yet I no such dread rigour extend to the mind,

In age that still charms if it be but resigned.

If calmly beholding fair youth’s setting sun,

It with fortitude reckons my sands as they run;

Not with peevishness fraught as each wrinkle appears,

And resisting my progress with petulant tears.

No — your sex must learn patient good humour of you,

And meet my approaches with smiles as you do:

With temper unruffled by envy or spleen,

Like the sun of the autumn — thus mild and serene,

Learn of you to converse with politeness and ease;

Then in spite of my spoils — they will know how to please.

Keďže ste, milá pani, favoritkou času,

zdá sa, že ručí za vás a za vašu krásu,

mocou, čo pre vás obnoví ju zas a znova;

nezaťaženú daňou veku po chorobách;

Predĺži čas, keď na druhých už badá oko

obdobie prchavých a krehkých rokov:

Prečo ho nežiadate – poštou priazeň veľkú

zdieľaj aj s darom navrhnutým pre priateľku?

Rumenec v lícach sťa znak mladosti a pudu

nádhernej a tiež modrej stuhe ide k duhu;

pre oči jednu iskru mladistvého jasu,

a jeden úsmev, ktorý nemá ani vrásku;

kučeru, či dve – čelu podať na ihranie

neskaliť obom smutnou sivou farbou zdanie?

Pre skromnosť azda túžbam nedodáte sluchu,

dlžíte príliš, viac už nejde ani v duchu.

Ak rypnete si, Čas vám možno odpovie, že:

„Ja nepopieram, že som zaujatý, kdeže!

Tiež nevyhlásim to, čo každý isto vidí:

Ja toľkú milosrdnosť málokomu činím.

Avšak, keď odkloním sa od pravidiel pre vás

a dám vám to, čo od druhých si povyberám,

pre všetkých aj tak vzdať sa neviem svojej cesty,

porušiť zákony, čo ľudí držia v hrsti.

Môj zákon vraví, mladosť rýchlo mizne, zvädne,

sťa tieň, čo nasleduje ranné lúče denne.

Na tvári trest môj vyjaví sa najkrutejší

a stopu môjho prsta v črtách zaraz zväčší.

Mysli však tento prísny údel netýka sa

vie okúzľovať, ak len nevzdala sa zasa.

Ak tíško hľadí na ten západ slnka mladi,

zúčtuje smelo s pieskom, čo sa sypko hadí;

bez mrzutosti nad každučkou vráskou sa mi

v tom mojom toku neubráni so slzami.

Nie – žena nech sa inšpiruje dobrou vôľou

od teba, s úsmevom vítaš ma, to by bolo:

S povahou neskalenou závisťou či žiaľom,

pokojnou, miernou – sťa slnko, čo jeseň žalo,

sťa ty, keď milo rečniť naučia sa dámy;

až vtedy – napriek môjmu lupu – páčia sa mi.“