Ella Wheeler Wilcox - Osamelosť a Pochmúrne počasie

Solitude

Osamelosť

Laugh, and the world laughs with you;

Weep, and you weep alone;

For the sad old earth must borrow its mirth,

But has trouble enough of its own.

Sing, and the hills will answer;

Sigh, it is lost on the air;

The echoes bound to a joyful sound,

But shrink from voicing care.

Rejoice, and men will seek you;

Grieve, and they turn and go;

They want full measure of all your pleasure,

But they do not need your woe.

Be glad, and your friends are many;

Be sad, and you lose them all,—

There are none to decline your nectared wine,

But alone you must drink life’s gall.

Feast, and your halls are crowded;

Fast, and the world goes by.

Succeed and give, and it helps you live,

But no man can help you die.

There is room in the halls of pleasure

For a large and lordly train,

But one by one we must all file on

Through the narrow aisles of pain.

Aj svet sa smeje, keď sa smeješ,

v plači si sama okamžite;

a smutná zem si radosť kradne,

má svojich strastí na užitie.

Zaspievaj, hory odpovedia;

vzdych vo vzduchu však hasne;

v ozvenách šťastie naviazané,

scvrkne sa v starostlivom hlase.

Teš sa a ľudia si ťa nájdu;

smúť, ukážu ti chrbát rezko;

pôžitok, ten tvoj hlcú všetok,

no žiaľ tvoj nie je pre nich mäskom.

Šťastný buď, priateľov máš more;

Smutný si? Ihneď nemáš cenu, –             

Nuž, neodmietnu tvoje víno,

sám pi si svoju čašu blenu.

Hoduj a hneď máš doma plno;

Hladuj a svet ťa slepo minie.

Uspej a dávaj, pomáha to,

nik ti však nepomôže umrieť.

Je v sieni potešenia miesto

pre vznešený a veľký sprievod,

po jednom každý z nás sa tlačí

aj tak skrz bolesť úzkou triedou.

Bleak Waether

Pochmúrne počasie

Dear love, where the red lillies blossomed and grew,

The white snows are falling;

And all through the wood, where I wandered with you,

The loud winds are calling;

And the robin that piped to us tune upon tune,

Neath the elm—you remember,

Over tree-top and mountain has followed the June,

And left us—December.

Has left, like a friend that is true in the sun,

And false in the shadows.

He has found new delights, in the land where he's gone,

Greener woodlands and meadows.

What care we? let him go! let the snow shroud the lea,

Let it drift on the heather!

We can sing through it all; I have you—you have me,

And we’ll laugh at the weather.

The old year may die, and a new one be born

That is bleaker and colder;

But it cannot dismay us; we dare it—we scorn,

For love makes us bolder.

Ah Robin! sing loud on the far-distant lea,

Thou friend in fair weather;

But here is a song sung, that’s fuller of glee,

By two warm hearts together.

Červené ľalie, kde rástli, kvitli,

padá sneh biely;

po lese, kde sme spolu išli v prítmí,

hlasný van trieli;

a drozd, čo pre nás nôtil melódie,

pri breste, to mi ver,

za júnom ponad hory upaľuje,

nechal nám – december.

Zdúchol ten priateľ, keď sme na výslní,

falošný v temnotách.

Tam, kde sa stratil, rozkošou sa plní,

v zeleni, na lúkach.

No a čo! Nech sneh listy halí zdarma,

nad vresom vznáša sa!

Spievajme – mám ťa, ty takisto máš mňa,

smejme sa z počasia. 

Starý rok zomrie, nový zas sa zrodí,

chmúrny a studenší;

Nezastraší nás – pohŕdame hrdí,

v láske sme najsmelší.

Drozd, na ďalekej lúke len si spievaj,

ty priateľ výslní;

tá naša pieseň aj tak lepšie znie a

dve srdcia naplní.