Originálne znenie | Ľubomír Feldek | Marián Andričík |
36 | XXXVI | 36 |
Let me confess that we two must be twain | Spája nás jedna láska – sme však dvaja, a rozdvojíme sa zas, to mi ver. Tvoj hriech bol môj hriech – i ten hriech nás spája. Bez teba sám s ním pôjdem na pranier. Dva životy, čo mali jednu česť, oddelí zrazu dvoje rôznych pútí. Na láske nemení nič rozchod ciest – len o pár sladkých chvíľ sme okradnutí. Radšej sa k tebe hlásiť nebudem už, zlou povesťou ti hanbu nespravím. Ani ty prihlásiť sa ku mne netúž – dobrý chýr stratíš, keď ti odzdravím.
Nie, ak si môj – tú lásku ťažko podviesť a je aj moja tvoja dobrá povesť. | Ja priznávam, že treba nám ísť osve, hoc naša láska nejde napoly, a keď sa vo mne stará jazva ozve, z nás dvoch len mňa už oddnes zabolí. My v našich citoch sme vždy jedna duša a život zlobou oddeľuje nás, čo síce našu lásku nezadúša, no kradne nám ten najslastnejší čas. Už sotva sa raz k tebe niekde priznám, nechcem ti robiť hanbu vedome, mňa ctiť si pre teba zas stráca význam, ak si mnou nechceš kaziť renomé. Len to nie. Mám ťa tak rád a ty vieš, že spolu s tebou mám ho v sebe tiež. |
V sonete č. 36 sa obaja prekladatelia na úvod snažia vysporiadať s tým málom, čo slová vyjadrujú doslova, na veľkej ploche, do ktorej sa v skutočnosti rozlieva. Feldek zvládne zachovať číslice vo veršoch (two, one), Andričík zvolil skôr prístup významový (osve, napoly), Feldekove numerá ma bavia viac. Zaujímavé sú dva nasledujúce verše, kde sa obaja prekladatelia rozhodli, že nám dokážu, že umelecký preklad je vždy interpretáciou. A občas divokou, akoby sa snažila zutekať pred pôvodnými slovami po vzore predsedu Rady FPÚ pred novinárskymi otázkami. Fakt je, že výraz „blots“ (škvrny) vo veršoch nepochopili dodnes ani autorovi krajania, tak tu máme voľné pole pôsobnosti. Feldekova predstavivosť sa upla na hriech, ba dokonca sa vytasí s pranierom (tlieskam!). Andričík vystružlikal krásnu zjazvenú ranu na duši pri rozchode blízkych ľudí (nikto dodnes presne nevie, komu sú sonety určené, či milenke alebo priateľovi, milencovi, či priateľke). Obaja prekladatelia si poradili umne, AI by sa mohla učiť... V ďalších dvoch veršoch sa Andričík priblížil originálu viac ako Feldek. Jeho „city“ sú významovo adekvátnejšie výrazu „love“ než Feldekove „životy“. Napriek tomu sú oba preklady veľmi vydarené až do dvanásteho verša. Feldek zaujímavo ukončí celú vec „dobrý chýrom“, Andričík umným „renomé“.
Dôvodom, prečo sa tu dnes o tejto básni rozprávame, je posledné dvojveršie. Obaja prekladatelia ho zvládli viac ako slušivo. Feldek expilicitne uzavrie báseň slovným spojením „dobrá povesť“, Andričík renomé odkazuje iba nepriamo („ho“), v origináli je to „good report“. Nazdávam sa, že Feldekov preklad je mu formálne bližší, ale vo významovej rovine sú absolútne rovnocenné. Dôležitejšie je, že toto dvojveršie sa zopakuje na konci sonetu č. 96. Vysvetlení máme poruke niekoľko (má význam prekladať až po mnohých rokoch, literárni kritici dovtedy spravidla nájdu v diele každú prkotinu). Tlačiarenská chyba je jedno, tlačiarov vedomý čin, keďže v rukopise posledné dvojveršie chýbalo, je zasa iné. Vraj to svedčí aj o tom, že Shakespeare vôbec nechcel sonety vydať, nuž v rukopise ostalo množstvo chýb, skrátka, odflákol korektúru pred tlačou. A nájdu sa aj takí, čo si myslia, že to Shakespeare spravil úmyselne. Možno sa mu prisnilo, ako sa aj o pár storočí mnohí ľudia budú snažiť objaviť v jeho čine čosi vznešené, a tak si z ďalších generácii jednoducho vystrelil.
Originálne znenie | Ľubomír Feldek | Marián Andričík |
96 | XCVI | 96 |
Some say thy fault is youth, some wantonness; | Ten vyčíta ti mladú samopaš, ten chváli ťa – vraj hýriš mladým šarmom. Napokon sympatie všetkých máš – z chýb prednosti si spraviť vieš, raz darmo. Mačacie zlato získa na cene na prste kráľovnej, keď hľadí z trónu. Aj na tebe vždy dôjde k premene chýb na cnosti – až ľudia slasťou stonú. O koľko jahniatok sa treba triasť, ak vlk sa preoblečie za baránka – a koľko očí vedel by si zmiasť, ak prevládla by v tebe táto stránka?
Nie, ak si môj – tú lásku ťažko podviesť a je aj moja tvoja dobrá povesť. | Ten vyčíta ti mladosť, zvody vnád, ten pochváli ti mladé laškovanie, či cnosť, či viny, každý ťa má rád, veď z každej tvojej viny cnosť sa stane. Ten najlacnejší kameň ako skvost Na prste kráľovnej vždy žiariť bude, aj chyby, ktorých za sebou máš dosť, sa zmenia v cnosti v pospolitom ľude. Tých jahniatok, čo by im na city vlk mohol zahrať v baránkovom rúchu! Čo hladných očí zviedol by si ty, môcť svojmu renomé dať voľnú ruku! Len to nie. Mám ťa tak rád a ty vieš, že spolu s tebou mám ho v sebe tiež |
Báseň obaja prekladatelia začnú rovnako, čo nie je práve častý jav, a tak naň upozorňujem. Chápem, prečo, pre jambický pentameter sa hodí zredukovať „Some say thy“ na „ten“ a rovno dodať aktívne sloveso. Feldekova „samopaš“ je veľmi podarená voľba, Andričík volí mužský rým stvorený genitívnou metaforou „zvody vnád“, ktorá v origináli nie je, ale zasa mu celkom dobre sedí v rýme s tretím veršom. Celkovo prvé štvorveršie u oboch funguje na jednotku. V druhom štvorverší sa opäť Feldek vytiahol, Andričík je vernejší originálu (najlacnejší kameň), ale „mačacie zlato“ je skrátka parádny úlet. Naopak, Andričíkov „pospolitý ľud“ znie lepšie ako „až ľudia slasťou stonú“, čo si Feldek dotvoril iba preto, aby mu vyšiel rým. Rovnakou technikáliou si Andričík šupol do dvanásteho verša „renomé“, aby mohol plynulo nadviazať opakujúcim sa posledným dvojveršom zo sonetu č. 36. Feldekovi na nadväznosti až tak nezáležalo (podobne cítiť istú bezstarostnosť aj v origináli), a tak mu štrnásty verš neznie až tak strojene.
Na týchto dvoch básňach krásne vidno, že stojí za to prekladať už preložené dielo velikánov opakovane, pre každú generáciu aspoň raz. Posun významov je často zdrojom podnetného zážitku, ktorý zažívam(e) pri čítaní a mňa láka vracať sa k už prečítanému. Namiesto záveru odbočím, ale minule som mal diskusiu s človekom, ktorý ma presviedčal, že knihy doma mať netreba, lebo ich stačí prečítať raz a hneď sa ich zbaviť (predať, darovať, vymazať z čítačky). Neviem si dosť dobre predstaviť, že by som sa nevracal k zbierkam poézie, napokon, zakaždým v nich nachádzam iný odraz svojho citového rozpoloženia. Tak zasa nabudúce!
Použitá literatúra:
SHAKESPEARE, William. Sonety. 2. vyd. Bratislava : Pertus, 2006. [340 s.]. TORQUIS, zv. 1. ISBN 80-88939-17-8
Preklad: Ľubomír Feldek
SHAKESPEARE, William. Sonety. Levoča : Modrý Peter, 2025. 424 s. ISBN 978-80-8245-059-3
Preklad: Marián Andričík
