Zo stopäťdesiatich štyroch Shakespearových sonetov sa hneď niekoľko formálne líši od prevládajúcej formy anglického sonetu. Dnes sa na ne pozrieme. Na úvod si dáme pätnásťveršový sonet č. 99. Dnes (čítaj dobrých štyridsať rokov) sa o tom na základke neučí, ale v renesancii sa vyskytoval aj takýto variant sonetu. Jeho súčasťou bola akási uvádzacia veta k poslednému dvojveršiu. Lenže Shakespeare bol progresívec, koťuha jedna, a tak jeho sonet obsahuje uvádzaciu vetu hneď na začiatku. Rýmuje sa s tretím a piatym veršom. Učinil tak iba v tomto jedinom prípade a môžeme sa dohadovať do aleluja, prečo.
Originálne znenie | Ľubomír Feldek | Marián Andričík |
99 | XCVIX | 99 |
The forward violet thus did I chide:
| Takto som karhal fialôčkin kvet: „Zlodejka sladká! Ukradla si spupne dych mojej lásky sladký ako med! Veď i tie tvoj nežnolíce lupne iba jej krvou mohli zlilavieť!“ Ľalia kradla z tvojich rúk! A vlasy majorán vzal si, čo stál povedľa! Na tŕní boli aj tie ruže asi – tá sčervenela, tá zas pobledla. Ružová kradla u oboch – a vzala si na dôvažok vôňu. Zas tvoj dych! Zboj – aj keď kvetom patrí zaň len chvála – potrestá smrť, ten červ, čo žerie ich.
Videl som ešte ďalšie pekné kvietky. Farbu či vôňu tebe vzali všetky. | Hneď zjari fialku som hrešil: Ach, ty zlodejka, je sladká vôňa vari tvoja? Dych mojej lásky! Skvostný nach, čo dáva farbu tvojej jemnej tvári, hľadala si mu drzo po žilách. Za to, že ľalia ti vzala dlane, majorán vlasy, som ich pokarhal, na tŕňoch ruže stáli vyľakane, červená s hanbou, biela samý žiaľ a tretia, uprostred, tá obom brala a tvojím dychom zväčšila si lup, no za tú krádež, hoc z nej krása sála, smrť naviedla už červa pomsty: hub. Tých kvetov bolo viac, no každý z nich okradol teba o farbu i dych. |
V prípade tohto sonetu sa nazdávam, že Feldekov preklad je lepší. Nie, že by ľahšie plynul, Andričík veršuje prirodzenejšie, ale zároveň si dvakrát dovolí predeliť výpoveď vo verši dvojbodkou a v oboch prípadoch to ťahá oči. Uvádzací verš má prirodzene skončiť dvojbodkou, ale v záujme rýmu je na jeho konci pripojené citoslovce „ach“. Ach-nach je fajn rým, troška samoúčelný, ale nie tak, ako v prípade lup-hub. Feldek sa síce tiež utápa v nekonečných pomlčkách, ale celkovo mu sonet znie ľúbeznejšie (fialôčkin, nežnolíce). Obaja básnici miestami fabulujú vlastné významy vo veršoch, v tomto prípade sa v preklade stratilo celkom dosť. Feldek napríklad doplnil majoránu pozíciu – čo stál povedľa. V prípade dvojveršia But, for his theft, in pride of all his growth/A vengeful canker ate him up to death sa obaja prekladatelia troška zapotili a slovo „canker“ je skôr parazit, sneť, vred než červ, hoci v shakespearovských časoch sa údajne toto slovo používalo pre označovanie škodcov rastlín. A cankerworm je druh húsenice.
Sonet číslo 126 je skrátený. Obsahuje iba 12 veršov. Očividne šlo buď o pochybenie pri tlači, cenzúru (už vydanie z roka 1609 obsahovalo dve prázdne zátvorky na konci básne), autocenzúru (aké šokujúce či intímne vyvrcholenie zmizlo?) alebo zámer. Zaujímavý je aj rytmický vzorec, schéma AABBCCDDEEFF sa pri sonetoch prakticky nevyskytuje. Prikláňam sa k názoru, že šlo o zámer. Napokon, ako uvádza Andričík v poznámkach, výraz sonnet v tých časoch označoval básne rôznych počtov veršov (Thomas Watson písal až osemnásťveršové sonety) a metier, pričom netreba zabúdať na pôvodný taliansky význam slova sonnetto – pesnička, krátka lyrická báseň rôznych podôb.
Originálne znenie | Ľubomír Feldek | Marián Andričík |
126 | CXXVI | 126 |
O thou, my lovely boy, who in thy power ( ) ( ) | Čas, milý chlapče, tebe zveril kosu. Hodiny, čo sa sypú, zánikom sú pre iných milencov – ty pýchu zraň im! Veď tvoja krása rastie umieraním! Príroda, suverénna pani skazy, aj keby si jej pomáhal, ťa zmrazí a úbohému Času najavo dá, že jestvuje aj parádnejšia móda. Aj ty, jej favorit, však vyhráš málo. Vie zbrzdiť čas – nie zmraziť natrvalo.
Účet sa blíži, aj keď mešká krátko. Napokon budeš sám poslednou splátkou. ( ) ( ) | Môj milý chlapče, pri tebe čas nežne, hodiny sypú piesok iba nežne, kým lásky chradnú, tvoja nádhera vekom len na veľkosti naberá. Ak príroda, tá panovníčka skazy, na tvojej ceste drží na reťazi tvoj čas, to preto, že vždy prinúti sa pratať jeho mrzké minúty. Boj sa je aj tak, miláčik jej priazne, svoj poklad zdrží, ten však neuviazne. Raz v účtoch bude plátať záplaty: poslednú splátku tebou zaplatí. |
V tomto prípade sa mi zdá Andričíkov preklad vernejší originálu. Nie, že by sa Feldek nedopracoval k pomerne podarenému prekladu posledného dvojveršia, ba až presnejšiemu (delayed – meškanie u Andričíka absentuje), ale inak celkom ulietava, pýchu zraň im, ťa zmrazí alebo parádnejšia móda je už viac ako prekladateľská licencia.
Sonet číslo 145 nie je ako jediný napísaný desať či jedenásťslabičným blankversom. Obsahuje iba osem slabík a odborníci sa nazdávajú, že ide o jeden zo Shakespearových prvých sonetov. Obsahuje tiež nepreložiteľnú alúziu v predposlednom verši – “I hate” from hate away – keďže rodné meno Shakespearovej manželky bolo Hathaway.
Originálne znenie | Ľubomír Feldek | Marián Andričík |
145 | CXLV | 145 |
Those lips that Love’s own hand did make | Z papuľky Láskou stvorenej vyprsklo zrazu „nenávidím!“ na mňa, čo chradnem kvôli nej. Keď videla však, že sa divím, zľutovala sa naskutku a pokarhala jazyk – má byť vraj neha v jeho rozsudku. Nemusel som sa teda zabiť“ Nenávidím!“ bol začiatok ako noc – ale noc, čo slabla. A svitlo ako vo sviatok – akoby zvrhli z nebies diabla.
Zas „nenávidím“ znie z jej neba. Našťastie dodáva: „Nie teba.“ | „Ja nenávidím,“ ušlo perám, čo spod rúk lásky vyšli raz, no keď mi tá, čo za ňou zmieram, videla v mojej duši mráz, hneď sa jej srdce roztopilo, skarhala jazyk, čo mal cit a pre mňa nehu, preto milo doň húdla, ako pozdraviť. „Ja nenávidím,“ šepli ústa, no svetlý záver doriekla; tak po dni v letku noc sa spúšťa ako zlý démon do pekla. „Ja nenávidím,“ stíchli besy a spasila ma: „Ty to nie si.“
|
Tu sa opäť prikláňam k Andričíkovi, jeho preklad nepotrebuje hromadu pomlčiek, nuž ľahšie plynie pri čítaní nahlas. Páči sa mi, že Feldek dotvoril gradáciu opakovaním slova „noc“ vo verši ako noc – ale noc, čo slabla. A aj tá papuľka Láskou stvorená z úvodného verša je kúzelná.
Použitá literatúra:
SHAKESPEARE, William. Sonety. 2. vyd. Bratislava : Pertus, 2006. [340 s.]. TORQUIS, zv. 1. ISBN 80-88939-17-8
Preklad: Ľubomír Feldek
SHAKESPEARE, William. Sonety. Levoča : Modrý Peter, 2025. 424 s. ISBN 978-80-8245-059-3
Preklad: Marián Andričík
