Dej je situovaný do Bitky na Níle (známa je tiež ako Bitka v Abúkírskom zálive), ktorá sa odohrala medzi 1. a 3. augustom 1798. Anglické loďstvo tam vyhralo nad Napoleonovým, avšak báseň rozpráva príbeh potopenia vlajkovej lode francúzskeho viceadmirála François-Paul Brueys d'Aigalliers pod velením veliteľa Luc-Julien-Joseph Casabianca. Patrila k najdlhším lodiam svojej doby a jej potopenie je častým motívom básní a obrazov. Hemans svoju poému vyrozprávala z pohľadu veliteľovho dvanásťročného syna Giocante Casabianca, ktorý ostal sám na horiacej lodi a zúfalo sa dožaduje otca, aby mu umožnil opustiť palubu. Nakoľko jeho otec je už mŕtvy, chlapec sa potopí spolu s loďou.
Báseň je napísaná v baladickom metri, štvorveršia so striedavým rýmom však nemajú refrén. V Británii jednou z najčastejšie prednášaných básní v rámci výučby na základných školách. Svoj status stálice si udržala najmä v období od roka 1850 do konca 50. rokov 20. storočia. Viacerí autori sa na túto báseň odvolávajú (napr. Samuel Butler alebo Elizabeth Bishop), ba dokonca existujú na ňu aj paródie (Spike Milligan). Prvýkrát vyšla v auguste 1826 v časopise Monthly Magazine.
Na báseň odkazujú aj viaceré literárne (a filmové) diela, napríklad Bram Stoker v Draculovi prirovnáva v novinovom článku kormidelníka lode Demeter ku Casabiancovi. Dashiell Hammett v Maltézskom sokolovi nechá Sama Spadea uťahovať si z asistentky Effie Perine, že strávila noc v kancelárii čakajúc na neho. Keď mu povie, že čakala na jeho telefonát, Spade zareaguje: „Jáj, ty si sestra toho chlapca, čo stál na horiacej palube?“
Casabianca | Casabianca |
The boy stood on the burning deck, | Stál chlapec v ohni na lodi, sám, všetci boli preč; vo vraku videl mŕtvoly v plameňoch, stratil reč.
Však nádherný tam stál jak prv, sťa búrky pán by bol; mal v žilách heroickú krv, hrdý, hoc’ detský tvor.
Navzdory plamu nezdupkal, kým otec riekne: „Choď!“; Ten otec, ktorý smrti dal svoj život, svoju loď.
„Otec môj,“ nahlas zavolal, „po službe mám už, však?“ Že vodca ležal bez ducha, netušil neborák.
„Vrav, otec,“ opäť zavolal, „či môžem ísť už het!“ – No svižne plameň plápolal, zaznela salva z diel.
Dych blku cítil v obočí a taktiež na štici; zrel z toho postu ku smrti, odvážne zúfal si.
Nuž, naposledy zakričal: „Ostávam, otec môj?“ Skrz plachty ako hranica vyl veniec plamu – hor!
A celú loď plam obalil aj s vlajkou na sťažni a vial sťa z neba zástavy nad chlapcom udatným.
Hrom zrazu zaznel do drámy – Och, chlapče, kdeže si? Odvetil vietor, troskami ten oheň uhasil!
Celá loď svorne s ortieľom zahrala ten svoj part, z toho naj, čo tu zamrelo, je verné srdce, mlaď. |
