Sapfó žila približne 600 rokov pred Kristom a dnes ju vnímame ako jednu z najvýznamnejších poetiek antiky. O jej živote toho veľa nevieme, ale narodila sa na ostrove Lesbos a časť života prežila vo vyhnanstve na Sicílii. Legenda hovorí, že svoj život ukončila skokom z leukadských útesov (na ostrove Lefkada). Zložila cca 10 000 veršov a patrila medzi deviatich lyrických básnikov, ktorých si učenci z helenistickej Alexandrie najviac vážili. Okrem poézie je známa aj ako symbol lásky a túžby medzi ženami. Anglické slová sapphic a lesbian sú odvodené z jej vlastného mena a názvu jej rodného ostrova.
Báseň Sapfina posledná pieseň sa zaoberá jej poslednými myšlienkami pred skokom z útesu.
The Last Song of Sappho | Sapfina posledná pieseň |
Sound on, thou dark unslumbering sea!
Yet send me back one other word,
Away! my weary soul hath sought
Sound on, thou dark, unslumbering sea!
And yet I loved that earth so well,
Let them lie silent at my feet!
Yet glory’s light hath touch’d my name,
Give to that crown, that burning crown,
Thou sea-bird on the billow’s crest,
I, with this wingèd nature fraught, | Znej, temné, bdelé more, beda! Žalostným plačom mojim stonáš; duša mi v tebe odpovedá: „Sama som, sama,“ ty i ona.
Však jedno slovo navráťte mi, vy, tóny nikdy nemlčiace! Ó, nech sa vaše tajné dúpä zmení, povedzte, temné vody! Chcete viacej?
Dosť! Moja duša hľadá unavene v ozvene márne vzdychy, na dumky odpovede v srdciach zanesené — odvetí vlna vlnobitím?
Znej, temné, bdelé more, beda! Znej pohŕdavo a tiež pyšne! Cudzí svet, nežiadam ťa predať, čo moja vlastná zem mi nedá zištne.
A predsa, tú zem som tak milovala, nuž, ku jej pôvabom sa túlim! Smrtiaci vietor azda preto sadá na moju lýru, dusí živé struny?
Pri nohách nech mi ticho ležia! Veď ako ony tiež už puklo snahou, to srdce, ktoré sladí hudba nežná, skropilo piesky púšte svojím blahom.
A svetlo slávy hladí moje meno, je môj ten veniec, jeho vavrín — So srdcom pustým, unaveným telom — Hlbina! Tvojmu nepokoju dám ich!
Korune, daj horiacej korune to miesto, kde najtemnejšia zdáš sa! Pochovaj moju úzkosť, slávu preto ku skrytým vrakom, márnym pokladom a zlatkám.
Ty, morský vták, čo na hrebeni vlny svoj domov máš a láskou žiješ; čaká ťa tiché hniezdo, čo sa vlní, a ja tiež, nevidená — ja už idem!
S náturou okrídlenou naplnená, s voľnými divokými predstavami, s bezmedznou láskou, dumou od plameňa — prichádzam sama — temné more, pokoj vráť mi! |
