To ublížilo jej statusu „vážnej“ poetky, jej básne boli zaradené do detskej literatúry, hoci patrí k najvýznamnejším autorkám, ktoré vo svojich básňach opisovali ženské samovraždy. O tom však nabudúce, dnes si môžete prečítať „ducharinu“ Strašidelný dom.
The Haunted House | Strašidelný dom |
I seem like one | Som ten pán, čo kráča sám tou opustenou sálou banketu, kde svetlá zhasli, girlandy zvädli a okrem mňa nik nie je tu. —Thomas Moore, „Často v tichej noci (škótsky vzduch)“ |
See’st thou yon gray gleaming hall, Where the deep elm-shadows fall? Voices that have left the earth Long ago, Still are murmuring round its hearth, Soft and low: Ever there;—yet one alone Hath the gift to hear their tone. Guests come thither, and depart, Free of step, and light of heart; Children, with sweet visions blessed, In the haunted chambers rest; One alone unslumbering lies When the night hath sealed all eyes, One quick heart and watchful ear, Listening for those whispers clear.
See’st thou where the woodbine-flowers O’er yon low porch hang in showers? Startling faces of the dead, Pale, yet sweet, One lone woman’s entering tread There still meet! Some with young, smooth foreheads fair, Faintly shining through bright hair; Some with reverend locks of snow— All, all buried long ago! All, from under deep sea-waves, Or the flowers of foreign graves, Or the old and bannered aisle, Where their high tombs gleam the while; Rising, wandering, floating by, Suddenly and silently, Through their earthly home and place, But amidst another race.
Wherefore, unto one alone, Are those sounds and visions known? Wherefore hath that spell of power Dark and dread, On her soul, a baleful dower, Thus been shed? Oh! in those deep-seeing eyes, No strange gift of mystery lies! She is lone where once she moved, Fair, and happy, and beloved! Sunny smiles were glancing round her, Tendrils of kind hearts had bound her; Now those silver chords are broken, Those bright looks have left no token; Not one trace on all the earth, Save her memory of their mirth. She is lone and lingering now, Dreams have gathered o’er her brow, Midst gay songs and children’s play, She is dwelling far away; Seeing what none else may see— Haunted still her place must be! | Či vidíš sivo osvetlenú sálu, kde tiene brestov hlboké sa lámu? Tam hlasy, ktoré opustili náš svet v pradávnych dobách, šepkajú vôkol krbového rámu tichučké slová: vždy znejú; - avšak jeden iba má dar ich tóny vnímať. A hostia chodia tu i tam, ľahučkým krokom, strasť im chýba; S milými predstavami usnú deti v hrozivých komnatách, kde strach sa vznietil; Len jedno z nich tu bdelé máta, keď sa im oči nocou zapečatia, Načúva, nastražené uši, šepotu, srdce mu však búši.
Či tamtie vetvy zemolezu zočíš, sťa dážď, čo nad verandou kôru prší? A tváre mŕtvych prekvapené, bledé, no vľúdne, pokynú jednej osamelej žene do kroku, tu sme! Niektorí svetlé čelá majú, čo spod kaderí vyzerajú; iní zas s velebnými šedinami – dávno sú, dávno pochovaní! A všetci, aj tí z morských hlbín a spopod orientálnych mohýl alebo spopod starých chodieb, kde sa ich hroby lesknú, no nie? – povstali, vznášajú sa blúdiac v zhone, náhle a tíško skrz ich svetský domov, život, hoci sú nepozemským divom.
Prečo tým zvukom čelí jediný jeden bdelý? A prečo toto mocné kúzlo, hrozivo, nemo, len po jej duši skĺzlo, zlovestné veno? Ach, v hĺbke očí, ak sa dívaš, tajomstvo žiadne nespočíva! Tam, kam šla, je osamelá, Krásna a šťastná, ba aj chcená! Slnečný úsmev tu s ňou súznie, láskavé srdcia nôtia: „Tu sme.“ Teraz však pretrhli sa noty, žiarivé tváre zmizli, pokým na celej zemi nenájdete stopy po šťastí, čo jej v pamäti sa topí. Je osamelá, čas svoj márni iba a sny si v mysli zhromaždila uprostred detských hier a šťastných piesní, v diaľke sa tiesni; Zrie jasne to, čo pre iných je temné – to miesto isto furt je strašidelné! |
