Na rozdiel od prevládajúceho trendu na sklonku 18. storočia, v rámci ktorého sa (vy)riešili morálne dilemy za pomoci nadprirodzeného zásahu, v tejto básni prízraky prinášajú nekončiaci trest bez spasenia. Autorka výnimočne zvolila mužského protagonistu stravovaného vinou, inak v jej básňach trpia ženy. Námorník unikne osudu celej utopenej posádky, ale nezachráni sa tým, že dopláva ku brehu, naopak, súži sa vinou preživšieho.
The Haunted Beach | Strašidelná pláž |
Upon a lonely desart Beach | Na osamelej pláži v nič, kde biela pena praskala o vraky pyšných plachetníc, chalúpka hlavu dvíhala. Na prahu kopy morských rias, pochmúrny chodník k nim; a mocný rev sa niesol zas v ozvene pozdĺž pobrežia, k tým vlnám zeleným.
Na nimi ostrý útes čnel, tam vtáky chceli vznášať sa; navôkol skaly odeté do rias – čo večne vlnia sa. tam tiene zubmi jaskyňu hneď mohli vyceriť; pri piesku odliv prílivu roztriasol sťažeň k pohybu, vĺn, zbehov zelených.
A často, vietor plačúci nad letným oceánom vial; mesačný výjav v náručí vodami takmer nehýbal: mrvil sa piesok jemne tu, v tieň útes vztýčený, tam rybár uzrel perepúť prízrakov pospolu sa hnúť – vo vlnách zelených.
Ich tváre bledé ako sneh sa zachmúrené túlali: prázdny zrak k nebu ochotne upreli, sťaby dumali. A spoza rubáša by hneď pochmúrne vytie ich van silný, hlasný rozoznel, mátožný zástup žiaril v tme, vo vlnách zelených!
Nad strašidelnou chyžou tam hvizdáky v letku škriekali; spenené vlny rachotiac na dvere s revom trieskali. Tam v pustej chyži rybárskej MUŽ ležal ZVRAŽDENÝ, mal desať rán on na hlave, v piesočnom lôžku oťažel vo vlnách zelených.
Bol stroskotancom, navzdory osudu z domu vyhnaný; more i vietor pokoril pevný a plný odvahy! Keď klbko vĺn sa valilo, mech zlata, nelenil, hneď schmatol, sťa Brit, vášnivo, smelo sa, drzo vnoril on do tých vĺn zelených!
Z posádky sú už prízraky, oceán zívol, vošli dnu, on v besnej búrke nestratil um, pripútal sa ku sťažňu. Do piesku zimná luna stlie koberec striebrený, aha, tam mornár na breh šiel, tam vrah si ruky umyl tiež vo vlnách zelených.
Odvtedy rybár márne sa hrdlačí, drie a lopotí! Po celú noc svit mesiaca prízračné more vysvieti! Keď nebo šero zahalí, zrie chodník vražedný skrz hrobku medzi vodami, lesk ohňov piesok opáli pri vlnách zelených.
Trápi sa svojim údelom už tridsať rokov, deň za dňom; pre vinný um beznádejou je Eden, chmúrnou vyhliadkou. Púta ho reťaz mystická, vzdorovať nemieni, len trpieť odsúdený má, v samote život premrhá — v bolesti na zemi. |






