Debutové zbierky poézie sú vždy lotériou. Existujú zrelé, ba až geniálne diela. A aj tie nezrelé. Pravdou je, že takmer vždy pôsobia čerstvo a akosi živelne, predsa len je debutujúci tvorca na začiatku svojej kariéry (a je jedno, či má pätnásť alebo osemdesiat).
Radoslava Hubeková minulý rok vydala svoju prvotinu Intersvet a tá rozhodne stojí za prečítanie. Napokon, aj Literárny fond jej udelil prémiu v rámci Ceny Ivana Kraska v kategórii poézia.
Báseň
„Ešte mi nikto nenapísal báseň.“
Pošeplo Svetielko spod dverí
Mesiacu, čo mu práve jednu dlhú
dlhočiznú, hanblivučko vtisol na pery.
Intersvet vydalo vydavateľstvo Pars Artem. Knižka v pevnej väzbe má príjemný zmenšený formát, oproti typickej „tehlovej“ produkcii vydavateľstva je to rozhodne krok vpred. Vizuál je čiernobiely a autorka si knihu ilustrovala sama. Z úcty k diplomacii si dovolím o tejto stránke veci pomlčať.
Každé dievčatko sa okvaplí
Dievčatko bolo
ako neprístupná jaskyňa.
Mlčalo ako hrob
a nedalo sa do neho
nijako dovidieť.
Každé dievčatko,
a každý zabudnutý hrob,
plyšového zvieratka
čaká, kým ho niekto pohladká.
Možno potom
stečie až do úplného jadra,
a možno sa napokon
v plnej kráse
okvaplí.
Dôležité sú básne. Je ich tu čosi vyše sedemdesiatky, čo je dosť. Tematicky balansujú medzi potrebou dotýkať sa abstraktna (Povolaní k Neresti/ľudskej duše alebo Chamtivosti), nepresvedčivo presviedčať okolie, že vulgárnosť je estetická kategória (Bohu je absolútne jedno,/čo si včera zjedol/a či si sa z toho aj kvalitne/posral), dokoreniť štipkou banálneho mladíckeho nihilizmu (Každé ďalšie slovo/sa zdá zbytočnejšie./Každé ďalšie/mizne v povetrí) a samozrejme, prepchať láskou a jej aktivitami na každý možný spôsob:
Zástrčková romantika
Soľná lampa
zaklopala na pľúca
zástrčky.
Vraj či by neskúsila
trochu erotiky,
aby mohla opäť
zažiariť.
Klasické tínedžerské filozofovanie mi vyvoláva úsmev na tvári, svet je v poriadku, pokým sa nastupujúca generácia snaží pochytiť zmysel života, vesmíru a vôbec. Ešte predtým, ako si prečíta tú hromadu kníh, kde sú uvedené témy rozobrané zástupmi predchodcov. No a čo, že občas sa to zvrhne na samoúčelné slovné ekvilibristiky, aké tu ešte „neboli“:
Paraolympiáda dezidérií,
nezastaviteľných procesov,
interného priestoru mojej schránky.
/úryvok z básne Medzi nami a algoritmami/
Spoznať momenty, keď počiatočná túžba venovať verše blízkej bytosti opantá autorku, a preto sa kopia slová na slová, všetky vrúcne, všetky úprimné, všetky potrebné i nepotrebné, je ľahké. Typickým príkladom je dlhočizná báseň Tatiškovi, kde sa toho nahromadilo ozaj dosť (alebo stále málo?):
...
Ďakujem ti, oci,
aj keď tu nie si,
lebo si skrátka tu...
a ja viem, že ak by nám v práci
dokázali platiť časom,
prevetrali by sme zaprášené bicykle
alebo rozložili Catan,
ktorý ma už z duše nebaví,
na obývačkový stôl.
...
Neviem, či sú básne radené chronologicky, ako vznikali, ale rozhodne mám tento dojem. Spočiatku sa autorka tradične rozpisuje nad rámec funkčnosti, postupne akoby našla podstatu slov bez nároku na početnosť. Často sa skloňuje internet, napokon, dnes už azda nenájdete poetickú dušu, ktorá by sa tomuto prostrediu vyhla. Pozitívom zbierky je istá detská hravosť, ktorá občas prebleskne aj pomedzi voľný verš do, prepytujem, rýmov:
Cirkus
Sny chodia po povraze
život je bič
v cirkuse cvič
pevnú chôdzu po lane.
Intersvet je zbierka s prísľubom. Ukazuje potenciál a pokiaľ si autorka uchová detskú hravosť, určite jej poetické vnímanie nikdy nezostarne.
Odjakživa
Odjakživa
škrečkujem knihy.
Neraz mi na hlavu
zletela polica.
To by som
dojato
až hnala prúdy po lícach!
- Keby Boh dal,
že by som z tých
knižných
úderov
aspoň zmúdrela.
Všetky citácie sú z knihy:
HUBEKOVÁ, Radoslava. Intersvet. Bratislava: Pars Artem, 2024. 102 s. ISBN 80-978-89107-05-6
