Pamätám si ako sme s našou bandou riešili problém hrania basketbalu. Staršie a vraj aj skúsenejšie decká stále okupovali to kvázi basketbalové ihrisko, čo sme mali k dispozícii a tak sme sa rozhodli skonštruovať vlastné. Všetko to začalo hľadaním primerane rovnej plochy na záhrade, ktorá by, samozrejme, mala aj nejaký „bombový“ strom, na ktorý by sa dala pripevniť obruč. V rámci dostupných materiálov však nakoniec zvíťazilo vedro bez dna, poctivo nájdené na smetisku, ktoré sme natĺkli na strom. Po ukrutnom hľadaní sme dokonca našli aj loptu, ktorá sa doň zmestila. V krste nového ihriska už teda nebránilo absolútne nič. Zo začiatku zápasu bola ešte aká- taká snaha dodržiavať pravidlá, ale veľmi skoro a celkom bez zbytočných hádok sme si dohodli vlastné.
Slovo zápas v tomto prípade začalo nadobúdať iné kontúry. Táto hra totiž mala oveľa bližšie k ragby ako k basketbalu. Veľmi často sa totiž stávalo, že sa trištvrtina súperovho družstva vrhla na hráča a rvala mu loptu z rúk. Takže to zvyčajne vyzeralo ako kopa ľudí na sebe a lopta pod nimi. Asi to bude znieť nepochopiteľne, ale my sme tieto „boje“ milovali a nikomu neprekážalo, že si občas narazil prst, schytal lakťom do hlavy tak, že videl Veľký i Malý voz v jednom záprahu, že škrabance boli faktom každodenným a že neraz bolo treba zastavovať krvácanie z nosa (väčšinou v mojom prípade).
Rodičia síce najprv protestovali, ale keď videli, že sa tam v skutočnosti nebijeme, nejako to už len predýchali.
A tak sme vyriešili problém, na riešenie ktorého sme boli hrdí ešte aj po rokoch, keď nám ten náš skvelý, vedrom obitý, strom, odpílili.
Nežné starosti malých hrdinov
Keď som bol malá, no malá, povedzme malá mladá.... Nebolo to ani tak strašne dávno, ale keď sme už dospelí, časy detstva sa nám zdajú síce krásne a bezstarostné, ale hlavne vzdialené. Z pohľadu dieťaťa však nie sú až také bezstarostné ako by sa možno zdali.