Narodil som sa v dielni majstra Martina. Celkom presne si pamätám tú malú, skromnú dielničku a pozorné oči Martina. S nami to nie je také zložité ako s ľuďmi. V jednom okamihu sa narodíme aj dospejeme. Martinove láskavé ruky ma jemne položili na zamatový vankúš a ja som spoznal svojich bratov. Najskôr som sa zľakol a bolo mi ľúto, že som taký jednoduchý. Moji bratia boli totiž mocní a bohato zdobení vzácnymi drahokamami. Mňa tvoril len jemný zlatý krúžok a moja najväčšia okrasa – kamienok nezvyčajnej farby ranných zorí. Ležal som na tom mäkkom vankúši a sledoval svojich bratov ako postupne odchádzajú. Až raz konečne prišiel rad aj na mňa. Dostal som sa do šľachtickej rodiny akéhosi markíza. Moja pani bola veselé dievča a dobre sa o mňa starala. Každú noc som odpočíval v zamatovej kazete z voňavého dreva. Roky plynuli a moja pani sa vydala. Mala veľa iných honosnejších a vzácnejších prsteňov a tak som denné svetlo videl len zriedka. Pamätám si, že v tejto rodine som prežil dlhé roky a bolo to radostné obdobie.
Jedného dňa som sa dostal k Laurie. Laurie bola temperamentná kráska. Nemala skoro žiadne šperky, okrem retiazky od mamy, a tak som zase mohol s radosťou vychutnávať teplo ľudského tela. Po prekonaní všetkých možných aj nemožných prekážok sa Laurie splnil životný sen a stala sa herečkou. Nové prostredie ju dosť zmenilo. Už to nebola Laurie, teraz ju volali slečna Lola. Život v šľachtickej rodine bol vcelku pokojný, toto však bolo čosi celkom iné, oveľa vzrušujúcejšie. Často som sledoval húfy milencov a počúval hádky. Nech už však bola moja pani akákoľvek a mala už aj plno vzácnych šperkov, ja som vždy zostával na jej ruke. A zostal som tam do poslednej chvíle. Lola začala holdovať alkoholu a ja som sa čoraz častejšie zoznamoval s chladným kryštálom. Až som sa nakoniec ocitol v záložni. Bolo to dosť deprimujúce miesto. Stále som dúfal, že tu nebudem dlho, chcel som byť znovu okrasou a tešiť ľudí.
Jedného dňa vošiel do obchodu mladý muž a vybral si ma spomedzi mnohých prsteňov. Bolo vidieť, že na mňa minul posledné peniaze. Nemal som z toho veľkú radosť, pretože som sa bál, že tu onedlho skončím znova, ale keď som zbadal, že budem znakom lásky, bol som šťastný spolu s mojou novou paňou, Meggie. Tu sa o mňa staralo s veľkou láskou, patril som medzi najvzácnejšie veci v rodine. Prežíval som s nimi všetky radosti i strasti o čom svedčia aj niektoré moje škrabance. Toto bolo najkrajšie obdobie môjho života. Strávil som tu celé generácie a znovu a znovu som tešil mladé nevesty.
Raz moja pani, volala sa Evelyn, navštívila múzeum a ja som v jednej z vitrín uvidel svojho brata. Vyzeral krásne, ale povedal mi, že mi závidí, pretože už dlhé roky leží v tejto vitríne a celkom zabudol, čo je to ľudská radosť a teplo. Želal som si aby ma nikdy nepostihol taký osud.
To som ešte netušil, že ma ukradnú a nešikovný zlodej ma stratí v starej zrúcanine.
Teraz by som bol radšej v tej čistej vitríne ako v tomto prachu. Stále čakám, že ma už niekto nájde, veď sem chodí dosť ľudí. Každé ráno hľadím na zore a vidím sa ako v zrkadle. Je mi smutno, ale nevzdávam sa. Kdesi v tej svojej zlatej dušičke viem, že skôr ako ma zničí príroda, opäť budem pýchou číchsi rúk.