Chcel sa stať generálnym prokurátorom. Lenže a v tom bol pes zakopaný, ešte nespĺňal vekový limit. A keďže mu jeho "spolu-súdruhovia" nedovolili stať sa ani predsedom rodnej SDĽ tresol dverami a vybral sa svojou cestou, svojim Smerom. Spočiatku to síce nevyzeralo veľmi nádejne ale karta sa rýchlo obrátila. Bohatí sponzori, ktorým hlas podobný až nápadne tomu jeho nasľuboval štedré štátne úplatky a lukratívne vládne posty, otvorili svoje peňaženky tým správnym SMER - om. A preferencie rástli. A doktor práv kritizoval. Všetko. Holými zadkami oblepil celé Slovensko, sľuboval krajšie zajtrajšky, sociálny štát...no, jednoducho raj na zemi...len mu vraj treba do urien hodiť dostatok lístkov. Na prvý krát mu to síce nevyšlo a ten malý maratónec mu o prsia premiérsky post vyfúkol, ale potom sa to už podarilo...a triasla sa zem Slovenská pod jeho panovaním!! Aby v tom nebol sám vybral si dvoch pomocníkov- Jana a Vladimíra. Obaja podkutí v rozkrádaní štátneho majetku sa do partičky výborne hodili. Jeden z nich mal navyše skúsenosť s tým, ako v utajení prevážať do zahraničia nielen peniaze, ale keď treba i ľudí. A tak spolu "šťastne" vládli. Štyri dlhé roky...teda dlhé ako pre koho. Sociálnemu doktorovi za ten čas pribudol vinohrad nad hlavným mestom, byt pre jeho mamičku, miliónové hodinky na ruke, ktorou hrozil tým hajzľom novinárom. To však boli iba také "prkotiny". To hlavné sa ukrývalo za diaľnicami, diaľničnými mýtami, emisiami, nástenkovými tendrami, plynovými maskami a bohvie čím ešte, o čom sa asi nikdy nedozvieme...iba ak niekde behá doktorova Gorila. Jedna je celkom určite ukrytá za bránou švédskeho veľvyslanectva a v ruke zviera cédečko, ktoré tam v obave o svoj život priniesol jeho bývalý spolustraník.
Keď bolo zle vždy pohotovo našiel nejakého nepriateľa. Raz to boli novinári, inokedy banky ale "najradšej" mal našich Maďarov. Zbitej Hedvige neváhal spoza rečníckeho pultu naložiť koľko sa do nej zmestilo a národ mu za to ešte aj zatlieskal. Na hradnom nádvorí neváhal pre svoju slávu postaviť konskú sochu Svätopluka, hroziacu našim susedom spoza Dunaja prirodzením.
No, a potom prišla kríza. A jeho plány sa začali rúcať. Sociálny štát sa mu rozpadal pod rukami a tak neváhal a začal si požičiavať. Veď prečo nie. On to platiť nikdy nebude a penzisti sa potešili, že pod stromček dostali odrobinky z jeho lupu. Mohol si dovoliť skoro všetko. Slúžila mu polícia, prokuratúra. Do čela súdov postavil človeka, ktorý sa kamarátil s kosovským mafiánom. Čo tam po nejakom heroínovom dílerovi! Hlavná vec, že sudcovia vedeli prijať správne rozhodnutia v správnom okamžiku. Krajina upadala on sa však pasoval za Jánošíka, ktorý jedným bude brať a druhým dávať. Ibaže, v jeho prípade to bolo presne naopak ako to vraj robil náš legendárny zbojník.
Tak aj preto nemám rád muža, ktorý nám dnes z plagátov oznamuje, že ľudia si zaslúžia istoty.
Kandidujem ako nezávislý na kandidátke OBYČAJNÝCH ĽUDÍ a nezávislých osobností a tento článok vyjadruje môj osobný postoj, ktorý môže, ale nemusí byť zhodný spostojmi a názormi iných kandidátov. V mnohých názoroch sa zhodujeme, v iných zasa nie a považujem to za správne. Prekáža mi umelá a falošná názorová jednota členov strán a hnutí a otvorene sa hlásim k vlastným názorom bez ohľadu na to,či vyhovujú väčšine. Rozdiely nás nedelia, ale spájajú, ak spolu hľadáme cestu k pravde.
Eugen Korda
