Aj ja som bola na hubách

Písmo: A- | A+

Vtedy som bola veľmi mladá, pomerne čerstvo vydatá a keď môj muž povedal, že ideme na huby, som iba milo prikývla a oddane mu pozrela do očí.

Obrázok blogu

Mali sme nové auto, vlastne ojazdené sme kúpili. Na huby s nami pôjdu kamaráti. Môj muž bol hubár, ako dieťa chodil s babičkou na huby, vyznal sa. Kamaráti, neviem či chodili, chceli ísť s nami. Nastúpili sme do auta a celou cestou sme žartovali a smiali sa, až sme boli v cieli.

Vystupovať, tu jazda končí, smiešnym hlasom zakričal môj muž, vodič auta aj výpravy.

Vystúpili sme, boli sme kúsok od kopca, na okraji lesa. Chlapi si zobrali košíky a nožíky. Ja som si nevzala, bolo mi jasné, že nebudem hľadať, beztak nič nenájdem, na to nemám nadanie. A neviem huby pripravovať.

Vykročili sme do kopca. Po krátkej chôdzi sme sa dostali na miesto, kde sa rozdeľovala lesná cestička. Mali by sme sa rozdeliť, povedal vedúci, teda môj muž. To preto, aby sme sa štyria nevrhali na jeden hríb.

Správne, súhlasili všetci.

Ja pôjdem vpravo, odznelo.

Kamaráti sa rozhodovali, či pôjdu každý inde, alebo napríklad po dvoch.

Ja ostanem tu, povedala som. Tri páry očí sa upreli na mňa. Čakali vysvetlenie.

Už tu sa mi to zdá príliš nebezpečné, povedala som. Tvárili sa čudne.

Sme v lese! Na moje rezolútne vyhlásenie nikto nepovedal, že tak načo si išla, nevyjadrili sa k tomu a prijali to.

Dobre, tak ako pôjdeme? opýtal sa môj muž, lebo im chcel dať možnosť voľby. A prišlo ďalšie prekvapenie.

Ja tu ostanem a budem ochraňovať dámu, akože mňa a pozrel sa najprv na mňa a postupne na chlapov. Všetci mlčali a zvyšní dvaja sa pohli spolu.

Janko, prečo si nešiel s chlapmi?

Vieš, ja som nerád v lese, nie sú tu domy, nemám sa podľa čoho orientovať. Nepoznám huby. My huby nekonzumujeme, mama by ma vyhodila, že sa otrávime a ona to pripravovať nebude. Poznala som jeho mamu, vyjadrovala sa veľmi jadrne.

Janko bol dobrý chlapec, kamarát, ale tiež vedel veľa neslušných slov. Okrem toho nemal chybu. Hovoril cudzími rečami, bol vzdelaný a inteligentný. Rada som trávila čas v spoločnosti, v ktorej bol aj on. Mala som trošku obavy, aby manžel nežiarlil. On by sa snáď tým ani neponížil. Ani teraz nepovedal ani slovo.

Budeme tu stáť, či sa trošku prejdeme, pýtam sa ho, ale on okamžite vylúčil možnosť opustiť, tento pevný bod lesa.

Zhovárali sme sa, vždy sme mali témy, ale dlho nechodili a hovorili sme, že asi našli veľa húb a teraz ich zbierajú. Čas plynul a zrazu Jano hovorí, že si musí odskočiť. Nepôjde ďaleko, len za nejaké kríky. Dobre, ja sa otočím chrbtom, radšej nechoď ďaleko.

Nechcela som ho poúčať, aby sa držal cestičky, muži to nemajú radi.

Ale nakoniec mala som to urobiť, lebo nechodil a nechodil. Aj môj muž s kamarátom a s plnými košmi húb sa vrátili, len Jano nie. Aké huby nazbierali? Vtedy som huby nerozoznávala. Že kde je Jano, som musela vysvetliť. Bola to delikátna situácia, ale ľahko pochopiteľná. Nemohol urobiť potrebu mne na očiach, zašiel niekam. Chlapi len vzdychli a rozhodli sa, že začnú na neho volať .

Jano, Janooo!

Medzitým, keď náš kamarát Jano hľadal vhodné miesto za kríkom, prešiel zopár krokov, obrátil sa na jednu stranu, prešiel kúsok, žiaden krík, prešiel vyššie, zase kúsok do strany, zase vyššie, nevidel krík, tak sa zase obrátil a nebudem zdržovať, ale po mnohých otočkách nevedel kde je. Urobil po čo tam šiel. Uvedomoval si, že zablúdil, má hrozne zlú orientáciu, ale nepanikáril. Niekto pôjde okolo a opýta sa. Ale v hore asi veľa ľudí nie je. No veď hubári, tí tu musia byť! Aj okrem nás nejaký tu budú, je hubárska sezóna.

Nastal problém, ako sa vráti na lesnú križovatku. Bude kričať!

Ach nie, to nemôžem, prepadnem sa od hanby.

Vtom počul kroky. Hrozivo vyzerajúci drsný chlap so sekerou v ruke, kúsok vyššie kráčal smerom doprava od neho.

Dobrý deň! Môžem sa opýtať?

Chlap zastal a Jano bol v rozpakoch, čo sa opýta. Kde je lesná cesta? Asi chlap po nej ide. Má sa pýtať či nevidel hubárov, ale to je blbosť.

Kde je tu asfaltka, zakričal.

Chlap na neho vychrlil pár vulgarizmov, poučil ho, že je v lese, prečo by tu mala byť asfaltka. Svoj prejav prešpikoval novými, ďalšími nespisovnými slovami. Jano si pomyslel, že niektoré nepozná, ale nepridal tie svoje. S veľkým sebazaprením čakal, kým chlap vypustí paru a ustáli sa mu krvný tlak.

Na asfaltke máme zaparkované auto! Neukázali by ste mi cestu, prosím?

Chlap sa zháčil a povedal: Tak poď, chlapec môj! A zdvihol sekeru.

Viete, ako sprievodcovia cestovnej kancelárie, aby sa im klienti neroztratili, niečo držia vysoko nad hlavou, napríklad neotvorený dáždnik. Prešiel popri Janovi, ten sa mu zdvorilo vystúpil z cesty, lebo nebol si istý, či ho sprievodca nechce vyobšívať sekerou. Nebol chlapec, iba bol nízky, štíhly a mlado vyzeral.

Prešli pár krokov a zrazu, celkom zblízka, počuli volajúce hlasy, jeho uchu veľmi milé.

Asi vás hľadajú, zasmial sa chlap. Teraz už sám zájdete! Jano si pomyslel, že aj tak sa hanbe nevyhne, ale prijal svoj osud.

Vybral z vrecka načatú krabičku cigariet a podával chlapovi.

To ste nemuseli, ale dobre mi to padne!

Ďakujem vám za pomoc!

Kedykoľvek, aj druhý raz!

Obrázok blogu
Skryť Zatvoriť reklamu