Začnime rovno rokom 1785, keď sa na našom území podarilo vďaka císarovi Jozefovi II zrušiť poddanstvo (nevoľníctvo).
A čo to poddanstvo vlastne je? Stačí sa poradiť s priateľom, pedagógom, AI alebo tiež súčasným jazykom povedať: “Máte ambíciu študovať na univerzite?” tak zabudnite, ak vám k tomu váš pán zeman nedá povolenie. “Máte odvahu, mať sa lepšie a chcieť sa presťahovať do iného kraja, kde je úrodnejšia pôda a vy sa konečne najete?” bez povolenia zemepána na to zabudnite, pretože ak sa predsa len vycestovať rozhodnete, môžete okamžite očakávať bandu drábov, ktorí vám pôjdu po krku. Vašou úlohou by bolo slúžiť a pracovať len pre vášho pána zemana. Vaša sloboda v poddanstve by v skutočnosti neexistovala. S ľudmi sa síce neobchodovalo, no inak by sa to rovnalo takmer otroctvu.
Tiež rokom 1848, keď bolo poddanstvo konečne úplne zrušené. (A nebolo to až tak dávno, pretože starí rodičia mojej prastarej mamy, ktorá ma toho veľa naučila a ktorú dodnes milujem, boli poddanými – museli sa jednoducho poddať zemi, ktorej sa narodili.)
Prežili sme feudalizmus i komunizmus. A vždy bol niekto, kto sa snažil rozhodovať o našom osude.
Hurá! Slovensko je dnes konečne demokratickým štátom, dokonca s vlastným spisovným jazykom. Akoby môj dobrý priateľ povedal “Keby ste Ľudovítovi Štúrovi povedali, že v roku 2026 sa bude v Bruseli rozprávať spisovnou slovenčinou, chytil by sa za brucho a začal by sa smiať”.
Koľko rokov ubehlo odvtedy ako máme vlastnú autonómiu ako národ? Koľko úsilia našich predkov stálo za tým? Kedy sme sa konečne dočkali demokracie? Veľmi mladej demokracie, ktorá sa stále rodí. Je možné vôbec našu mladú demokraciu porovnávať s národmi, kde demokratické systémy mohli byť aplikované už skôr?
Tak mladá demokracia, tak mladý štát. No nie je to hrdosť, v snahe, ktorá za tým stála, povedať, že sme samostatný národ, ktorý je etablovanou súčasťou Európy. Národ, ktorý rešpektuje a je rešpektovaný inými národmi.
Vzhľadom na kultúrny kontext a evolúciu však nemôžeme a ani nedokážeme povedať či dokonca tvrdiť “slovenské a žiadne iné”. Pretože ak by sme to tvrdili, klamali by sme.
Boj o demokraciu nebol a nikdy ani nebude jednoduchý. No vďaka odhodlaniu sme národ s vlastnou kultúrou, vlastným spisovným jazykom a s demokratickým zriadením. Fascinujúce a obdivuhodné zároveň. Prečo na demokraciu nadávať, ak dokážeme byť súčasťou jej rozvoja.
O demokraciu treba bojovať a hľadať riešenia ako sa k jej princípom čo najviac priblížiť.







