Ako by z názvu mohlo vyplývať, ide o malé býky. Avšak pravda je iná. Býčky sú druhy rýb, ktoré žijú bentickým spôsobom života, teda pri dne. Nie sú veľmi dobrými plavcami, no i napriek tomu sa niektoré druhy čeľade Gobiidae – býčkovité, rozšírili aj mimo prirodzený areál svojho výskytu a stali sa úspešnými inváznymi organizmami.
Pôvodným areálom inváznych druhov býčkov je Ponto-Kaspická oblasť. Teda oblasť zahŕňajúca Azovské, Čierne a Kaspické more. Ide tiež o oblasť, ktorá sa vyznačuje intenzívnou námornou dopravou. Lode, ktoré majú vo svojich útrobách balastnú záťaž, čo je v tomto prípade voda, sa plavia do rôznych častí sveta. Avšak neprinášajú iba chcené tovary, ale i nechcených návštevníkov v podobe rôznych druhov organizmov. Čo bol aj prípad býčkov, ktoré sa takýmto spôsobom dostali do oblasti Veľkých jazier. Avšak nedostali sa iba tam. Môžeme ich nájsť v Baltickom a Severnom mori, ako i vo všetkých veľkých riekach Európy, kde sa dostali tiež prostredníctvom námornej dopravy, avšak nie v balastnej vode, ale prilepené na trupoch. Jednou z ich úžasných vlastností je, že majú brušné plutvy zrastené do akejsi prísavky, vďaka ktorej sa dokážu prisať o podklad a odviezť sa na väčšie vzdialenosti. Ďalšou veľmi efektívnou cestou šírenia je šírenie v podobe vajíčok, ktoré môžu byť prilepené na trupe lode, ale taktiež napr. na nohách alebo zobákoch vodných druhov vtákov.
Asi najznámejším druhom býčka, ktorý sa stal jedným z najvinváznejších druhov čeľade je býčko čiernoústy (Neogobius melanostomus). Ide o druh dorastajúci do 6-16 cm a rozmnožujúci sa 2-3 krát za reprodukčnú sezónu, zvyčajne od apríla do septembra. V oblasti Veľkých jazier sa po prvýkrát objavil v roku 1990 v rieke Svätej Kláry. Odvtedy sa začal nekontrolovateľne šíriť a správať sa ako typický invázny organizmus s vážnym ekologickým a ekonomickým dopadom. Ako agresívny druh konkuruje pôvodným druhom, ako napr. hlaváč alebo okúň, najmä v zmysle potravy, úkrytov, miest na neresenie, čím podstatne znižuje ich počet. Taktiež sa živia ikrami pôvodných druhov rýb, ktoré sú často ekonomicky dôležitými druhmi. Tým, že dokáže prežiť aj v nevhodných podmienkach prostredia zvyšuje svoju početnosť a tak konkurenčnú výhodu. Okrem toho sa vedci domnievajú, že je zodpovedný za prepuknutie botulizmu typu E u rýb a rybožravých vtákov. Ochorenie je spôsobené toxínom, ktorý sa prenáša z ďalšieho invázneho organizmu – lastúrnika kopýtka prirasteného (Dreissena polymorpha) do tela býčka, čo vedie k úhynu veľkého množstva či už rýb alebo vtákov. Ako tento proces prebieha? Kopýtko, ako ďalší druh privezený prostredníctvom balastnej vody z Ponto-kaspickej oblasti sa živí filtráciou vody. Keďže žije na dne, tak filtruje vodu, ktorá obsahuje aj nebezpečný botulotoxín. Ten sa akumuluje v ich telách. Kopýtko je zároveň najdôležitejším potravným zdrojom býčka, ktorý takto naakumulovaný botulotoxín prenáša a zabudováva do svojej telesnej schránky. Samozrejme, väčšie množstvá botulotoxínu sú smrteľné aj pre býčka. Ďalšie články potravného reťazce, ktoré sa živia býčkom prenášajú botulotoxín aj do svojich tiel, čo vedie k skoršej, či neskoršej otrave a smrti. Takýto prenos nebezpečných látok v rámci potravného reťazca nie je ničím výnimočným. Častokrát vedie k úhynu najvyšších hierarchických stupňov a teda vrcholových predátorov.
Avšak býčko čiernoústy nie je jediným druhom z čeľade. Ktorý bol úspešnej invázie v regióne Veľkých jazier. Ďalším, i keď omnoho pomalším, je býčko rúrkonosý (Proterorhinus semilunaris). Podobne ako predchádzajúci zmienený druh bol privezený v roku 1990 prostredníctvom balastnej vody z Ponto-kaspickej oblasti do povodia rieky Sv. Klára. Avšak kým býčko čiernoústy obsadil všetkých päť veľkých jazier, býčko rúrkonosý sa nachádza len v troch. Ale to neznamená, že sa postupne nešíri. Dekádu po introdukcii bol jeho výskyt limitovaný na koridor medzi riekou Hudson a Erijským jazerom a na Horné jazero. Medzi rokmi 2011 – 2016 sa pomaly ale isto začal rozširovať do jazera Ontario a hornej časti rieky Sv. Vavrinca. Naposledy bol objavený v Quebecku, zatiaľ najvyššie položenom mieste jeho výskytu. Napriek tomu, že ide o pomaly sa rozširujúci druh, stále má významný dopad na pôvodnú biotu. Ide o dobrého kompetítora, či už v súvislosti s potravou, miestom alebo pri získavaní oblastí slúžiacich na rozmnožovanie. Okrem toho sú významnou zložkou jeho potravného spektra i ikry iných druhov rýb. Vďaka tomu vytláča pôvodné, menej konkurencie schopné druhy.
Najväčším problémom oboch druhov je ich vplyv na pôvodnú biotu. Je všeobecne známe, že severoamerickí obyvatelia milujú rybolov a preto sa doňho investuje aj nemalý ekonomický podiel. Ak však dôjde ku strate ekonomicky cenných druhov rýb, tak to má priamy vplyv nie len na pokles druhov a teda stratu biodiverzity, ale aj na pokles turizmu. A to je problém, ktorý si všímajú bežní ľudia a najmä ekonómovia. Introdukcia nechcených druhov viedla k modifikácií rybích spoločenstiev, ale napr. kopýtko (lastúrnik-mäkkýš), ktoré som spomínala vyššie spôsobilo okrem vtáčieho botulizmu omnoho väčšie problémy. Je totiž schopné za veľmi krátky čas vytvoriť obrovské množstvo nových jedincov (jedna samička vyprodukuje 30-40 tisíc vajíčok za jednu reprodukčnú udalosť a teda približne 1milión za jeden rok). Okrem toho larva sa samovoľne rozširuje, keďže pláva voľne vo vodnom stĺpci. Vďaka tomu sa môže dostať aj na väčšie vzdialenosti a po prisadnutí k podkladu doslova obrásť akékoľvek zariadenie. Tým spôsobujú škody vodohospodárom, ale taktiež na vodných dopravných prostriedkoch lebo dokážu obrásť vrtule, turbíny, motory a pod. Keďže ulity jedincov sú maličké, sú veľmi pevné a ostré. To má opäť obrovský vplyv na rekreáciu, pretože do jazera sa už dostanete iba s pevnou obuvou. Žiaľ o eliminácií spomínaných druhov sa už nemôžu viesť žiadne debaty, keďže druhy sú zastúpené obrovským počtom jedincov. Dochádza ku snahám o kontrolu, pričom sa zavádzajú rôzne programy, ktoré majú informovať verejnosť o vzhľade inváznych druhov počas jednotlivých vývinových štádií a potenciálnych vektoroch slúžiacich na ich rozširovanie. Aspoň takto sa snažia zabrániť ich prenosu na miesta, kde sa ešte nevyskytujú. Boj s inváznymi organizmami je často behom na dlhú trať a preto sa treba správať v čo najväčšej možnej miere zodpovedne, aby sa takéto organizmy na nové územie ani nedostali.
