Príbeh o bláznivej Ruske a jednej doštičke

Až na tú udalosť prebehla naša letná dovolenku bez väčších problémov. Hnačky, keďže sme boli v Egypte, nepočítam. Antinal zabral. Ale väčší problém, v hlave, možno z úpalu, musela mať tá Ruska. Tá osoba, spolu so svojím mužom, ktorý do deja vstúpi neskôr, urobila, nielen z môjho pohľadu, hanbu Rusom celkovo. Aj keď hlúpi ľudia sa vyskytujú v každom národe. A podľa jedného indivídua nemožno určite súdiť všetkých.Najskôr v krátkosti vysvetlím, o čo išlo. Pred odchodom na dovolenku kúpila manželka dcérke takú malú, viacfarebnú penovú „doštičku“ na výučbu plávania vo vode. Stála tuším 150 Sk. Dcérke sa hneď zapáčila, už v lietadle ju nevedela pustiť z ruky. Nuž a práve táto „doštička“ sa stala jablkom sváru. Ruska nám ju ukradla. Lebo vraj oni ju deň predtým zabudli na pláži, a keďže to bola, podľa jej predstavy, že také „doštičky“ sa len v Rusku dajú kúpiť, jediná „doštička“ v komplexe päťhviezdičkového hotela, vytrhla ju z ruky našej dcérke. Bez toho, aby mala aspoň trošku chochmesu sa spýtať nás rodičov, či sme to kúpili doma, alebo či sme to, podľa jej logiky, nenašli a neosvojili si neprávom na pláži. Ale nie, ona začne hneď ako bláznivá jačať, že sme jej to ukradli. A to nemala robiť...„Poď za malou, nejaká Ruska jej ukradla doštičku,“ kričím na syna, aby prišiel strážiť svoju sestričku. Ja bežím hľadať Rusku. Vychádzam hore k ďalším bazénom. Pripadám si ako kamera, sondujúca terén. Mykám hlavou raz doľava, raz doprava. Zrazu ju vidím (nie Rusku, ale doštičku). Pri nej štyri ženy a dieťa. Nezdá sa mi, že je to tá Ruska, ale pripúšťam, že som si ju z profilu tváre nemusel zapamätať.„Takže doštičku si beriem späť, áno? Nikto nám veci kradnúť nebude. Čo si myslíte, že na Slovensku nekúpim takú vec? Ste sa zbláznili, takto vytrhnúť hračku malému dieťatku?“ mierne zvyšujem hlas v angličtine (z ruštiny zo základnej školy som si už moc nezapamätal) na ženy sediace pri dieťati, hrajúcom sa s „nešťastnou doštičkou“. Viem, že emócie pracujú, ale nedarí sa mi ich skrotiť. Tie ženy na mňa spočiatku pozerajú s pomerne dosť veľkým úžasom.„Ale to je naša doštička, kúpili sme ju vo Varšave,“ odpovedá ticho jedna z nich.Po tejto vete emócie konečne krotím. Aspoň smerom k týmto ženám. Chápem, že poondených doštičiek je v komplexe viac. Tri? Štyri? Možno desiatky? O to viac som ale nasr... na tú Rusku. Obchádzam všetky bazény. Nikde jej niet. Po Ruske akoby sa zem prepadla. Oslovujem manažéra bazénov. Hovorím mu, že môjmu dieťaťu ukradla jedna Ruska hračku. Pýta sa, či je to problém. Vysvetľujem, že áno, minimálne principiálny, pretože tá krava zo mňa urobila zlodeja. Poondená doštička má hodnotu 7 dolárov, ale aj keby stála cent, nemá nikto žiadne právo to môjmu dieťaťu ukradnúť. V tom okamihu ma niekto pichá (rukou, nie nožom) do chrbta...„Što ty, počimú éto délaš, govoríš s ními?“ Pozrime ho, Ruska je opäť na scéne. Doštičku už nemá, asi ju nechala na izbe. Ale podľa jej tváre mám pocit, že ma chce minimálne prepichnúť pohľadom a k tomu naveky zakliať. Sáče do mňa. Hučí. Ja sa snažím byť pokojný, aj keď pravdupovediac, presviedčam sa, že tiež viem hlasno hovoriť. Odpovedám najskôr rusko – slovensky (je to skôr mix – 20% ruština a 80% slovenčina). Hovno rozumie. A ja takisto. Potom idem na angličtinu, ale to nerozumie zase ona. Egyptský manažér sa na nás pozerá ako na hotentótov.Následne na scénu vstupujú jej manžel, a moja polovička. Moja žena, už viditeľne dobre informovaná, Rusku berie pod pazuchu a vlečie ju k recepcii. Chce kontaktovať políciu. Tá ich debata stojí za to. Aspoň pokiaľ počujem...„Počemú ty negovoríš pa rúsky?“ pýta sa, v behu, takmer výhražne, Ruska mojej lásky.„Ja negovorím pa rúsky? Ja gavarím, ty negavaríš!“ vidím, že moja polovička sa nedá ani v zdanlivo defenzívnych častiach konverzácie s cudzincom.My s ruským manželom si medzitým toho nemáme čo povedať. On vie iba po rusky. Ja minimálne. Takže s Egypťanom sa anglicky bavíme, a ja, pomaly so slzami v očiach, vysvetľujem. Že mi je to vrcholne trápne. A prisahám, že sme to naozaj doma kúpili, a že ak treba zavoláme susedovi, nech ide k nám do bytu a zafaxuje potvrdenie, ktoré sme nechali na stole. Egypťan ma upokojuje, že mi verí. A rozpráva o problémoch s Rusmi v komplexe. Ako kradnú uteráky. To stačí. Očami mi tým dáva za pravdu.Moja žena a Ruska sa vracajú. Za nimi dvaja ďalší egyptskí manažéri (ani som nevedel, že ten hotel ich má toľko). Rusi sú v zjavnej komunikačnej nevýhode, pokým oni si švitoria po svojom, my s manželkou egyptským manažérom v angličtine vysvetľujeme problém. A upozorňujeme aj na Poliakov, majúcich tú istú „doštičku“.Egypťania sa rozhodujú ísť s nami za Poliakmi. Prichádza ku konfrontácii „všetkých“ troch (aj keď jedna nie je) doštičiek.Neviem, ako Rusom. Ale nám, a vidím, že aj Poliakom, je to celé veľmi trápne. O možné riešenie situácie sa napokon snažia Poliaci. Obracajú sa na nás, že v noci odchádzajú, a že pre našu dcérku nechajú ich doštičku. Že sa máme na Rusov vykašľať, nech si tú našu zožerú.Akonáhle to Ruske rukami – nohami vysvetlíme, mení postoj. Obracia sa na egyptského manažéra, ktorý jej lámanou ruštinou ponúka, že ich dcérke dá nejakú novú, podobnú doštičku, a že oni nám vrátia tú našu. Keď máme pocit, že sme dohodnutí, situácia sa opäť mení o sto percent. Na scénu vstupuje manžel Rusky...„My tóže uchadíme. Plaváj s tvajou dóštičkou,“ hádže mi ako psovi na aport našu hračku do blízkeho bazéna. S tým, že nechcú od Egypťanov nič, žiadnu podobnú. A odchádzajú preč.Máme pocit, že kríza skončila. Egypťania krútia nechápavo hlavami. A opäť pridávajú pomerne ostré kritické hlasy smerom k (niektorým) ruským turistom. Ospravedlňujú sa nám za nepríjemnosť. Sľubujú, že celá vec skončila. Nebolo však tomu celkom tak...O dva dni neskôr ma pred príchodom na večeru zastavuje vyšportovaný Egypťan spolu s umelou peroxidovou blondínkou (pár metrov od nich vidím škeriacu sa Rusku). Vraj, či po večery môžu so mnou na chvíľku hovoriť. Viem, koľká bije. Rusi klamali, keď hovorili, že tiež v ten večer odchádzajú. Tá umelá slečinka má odznak ruskej cestovnej kancelárie. Asi delegátka zájazdu, ktorého účastníkmi sú aj moji obľúbení ruskí manželia. Chcem hovoriť s nimi okamžite.Mal som pravdu. Tí Rusi boli tak drzí, že napísali oficiálnu sťažnosť na hotel, ktorou sa cestovná kancelária spolu s ochrankou hotela musela ešte zaoberať. V žiadosti však chvalabohu neuviedli všetko. Takže ešte raz všetko ako papagáj vysvetľujem. Že sme našli minimálne jednu takú istú „doštičku“. Že ak treba, zafaxujeme zo Slovenska potvrdenie o kúpe tej našej. Že tá naša je naozaj naša. A že ma to už celé unavuje, myslieť stále na doštičku.Ruskej fešande po týchto mojich argumentoch mrzne aj v tropickom teple úsmev na tvári. Odchádza bez pozdravu. Egypťan, ten sa mi ešte raz ospravedlňuje, že kauza je už naozaj uzatvorená. Ja mu na to ešte ale pár slov odpovedám. Že mi je to všetko strašne trápne. Že som netušil, že budem tri dni na dovolenke myslieť na posr... doštičku, ktorých, keby som vedel, nakúpim desať. Že môj dojem z dovolenky sa kazí kvôli takejto kravine, ktorú som navyše nespôsobil. Ani nikto z mojej rodiny...Chvalabohu, do konca dovolenky sa už k doštičke nikto nevrátil. Rusi asi naozaj nadobro odišli. Peroxidová blondínka sa robila, že ma nevidí. A tí Egypťania, zainteresovaní na riešení „problému“, ma zdravili hneď z diaľky. No a samotná doštička? Do konca dovči sme ju strážili ako oko v hlave. Pretože ako dcérka hovorila... „Nedám ju zlej tete Ruske, ani náhodou!“