Tam, medzi skalami, som sa zmieril s Bohom

Ten okamih mal duševný rozmer. Po východe slnka, ktorý sme pozorovali sami na terase Lomnického štítu od štvrtej hodiny ráno, si moja polovička išla ešte zdriemnuť do izby. Ja som zostal hore a šiel som sa poprechádzať po štíte. Trošku si pomeditovať, popozerať sa na okolité skaly. Byť sám len so svojimi myšlienkami. Tam medzi skalami som sa „len tak“ pozeral, mysliac na nič. Tam medzi nemými, obrovskými skalami, to ticho bolo úžasné. Na začiatok až tak silné, že mi v hlave hučalo. Postupne sa však vlievalo do mňa, napĺňalo ma silným pokojom a pokorou k životu. Tam medzi skalami som pochopil, že to ticho má božský pôvod. Akoby som sa cezeň rozprával s Bohom. A zároveň sa s ním zmieril. Po tejto skúsenosti si už viem predstaviť božské ticho...