Koniec, začiatok, alebo...

„To už by mal byť z práce doma.“ votrie sa jej veta chtiac-nechtiac do hlavy. Rozhodla sa. Musí mu to povedať. Bude to ťažké, preveľmi ťažké. Napíše sms. -Potrebovala by som sa s tebou porozpravat, ak mozes dojdi k fontane, budem ta tam cakat. - Príde tam a sadne si. Brucho jej zviera, snaží sa zhlboka dýchať. O chvíľu ho uvidí. Má zvláštny výraz na tvári. Nevie, čo si má myslieť. Usmeje sa na ňu. Jej črty zostanú neutrálne stuhnuté. „Sadni si tu prosím ku mne.“ Odráža jeho pokus pobozkať ju. Nechápe. Nevie, že sa niečo deje. Pozrie sa naňho. „Prosím, toto je pre mňa veľmi ťažké, sľúb, že ma nebudeš prerušovať , kým ti nepoviem, čo potrebujem.“ Chce niečo povedať, ale prosebný výraz v jej tvári mu to nedovolí. A tak pokračuje. „Vieš, prednedávnom som počula jeden citát. Že láska je to, čo ostane, keď zamilovanosť pominie.“ Hrá sa s kúskom nitky trčiacim z košele. „ U mňa to tak ale bohužiaľ nebolo. Zostalo len to, čo bolo predtým kým sme spolu nechodili.“ Slová jej viaznu v hrdle. Preglgne a má pocit, že to vôbec nepomohlo. Snaží sa pokračovať. „To, že ťa mám rada. To však nestačí. Pre mňa a ani pre teba.Na lásku treba dvoch“ Nitka sa pretrhla a zostala jej v ruke. „ Keď počujem od teba Ľúbim ťa, neviem na to reagovať. Nemôžem ti povedať tie slová , keď to tak necítim.“ Slová sa pomaly strácajú v tichu. Strašnom tichu. „Musí ešte niečo povedať“ bliká jej v hlave červená kontrolka. „Strašne ma to mrzí, prosím prepáč mi to. Viem, že som ti veľmi ublížila.“ Nevie sa pozrieť do jeho smutných, bezbranných a nevinných hnedých očí. „Musela som to urobiť. Takýto vzťah by nemal zmysel...“.Cíti sa ako príšerne. Vie, že on za nič nemôže. Že to ona je tá zlá, ona ublížila. No žiť v lži nechcela. Prekoná sa a pozrie naňho.CRRRRNN, CRRN, CRRRRRRN. Zvonček. Mama došla. Uvedomí si ešte v polospánku. To je už tak neskoro? Otvorí oči. Pozrie na hodinky. Pol piatej...