Bojíme sa toho čo je iné. Toho, čo nepoznáme, čo sa líši od obyčajného stereotypu. Odcudzujeme ľudí, ktorí majú červené vlasy, potetované celé telo, ucho prepichnuté tunelom, cez ktorý by si nejeden z nás vedel prestrčiť palec. Prečo? Lebo nás to tak učia, vidíme to v médiách a je ľahšie sa prikloniť k všeobecnej mienke, ako obhajovať tú menej populárnu. Veď všetci dobre poznáme známu vetu: ,,to nesmieš, veď čo by povedalo okolie." Ale čo ak je túžba silnejšia a nás nezaujíma, čo povie sused, alebo pán farár?
Práve v Prahe sa minulý víkend odlišnosť oslavovala. Usmievala som sa pri pohľade na nekonečný pochod kráčajúci námestím.
Čínska lesbička mi podávala s úsmevom kartičku: ,, Láska je tá istá." Anjel krížený s diablom mi tancujúc kýval a posielal bozk. Všetci sa bavili s úsmevom na perách a kričali, že sú iní. A prečo by to malo byť zlé? Komu tým ubližujú? Mne vonkoncom nevadili, a dokonca som bola aj trochu sklamaná, že sme sa museli ponáhľať na stanicu a nemohla som sa pripojiť.
Vcítila som sa do kože týchto jednotlivcov. Cítila ich šťastie a zároveň krivdu. Prečo šťastie? Sálala z nich láska, taká láska, že mi vošla až pod kožu. Držali sa za ruky, placho sa usmievali. Každý jeden pohľad hovoril o tichej pokore a oddanosti. Tí, čo lásku mali ju hrdo prejavovali. Tí, čo ju hľadali sa to nebáli vykričať do sveta. O krivde nemusím písať. Nie som lesbička, ale sama viem, že v dnešnom svete sa neoplatí byť odlišný. Minimálne ja by som si zaslúžila dvadsať otčenášov. Ale je to naozaj tak? Mali by sme sa zodpovedať niekomu za iný pohľad na svet? Za inú orientáciu?
Pred dvoma dňami sa ma na pohovore spýtali, či by som sa zbavila pierscingu v pere kvôli ,,reprezentatívnemu" fleku. Moja odpoveď bola nie. Obe personálne konzultantky toto slovo zaskočilo. Div nespadli zo stoličky. Ja som sa len pousmiala. Nechápali to. Nechápali, že byť iný nie je zlé. Pretože ja som reprezentatívna aj s piercingom v pere. Bola som sklamaná. Čo musí cítiť človek, ktorý nemôže chytiť svoju lásku za ruku pred ostatnými, pretože je toho istého pohlavia? Obdivujem každú jednu lesbičku a gaya, ktorý sa neboja a vystúpia z radov heterosexuálov. Že je to výstrelok, životný štýl? Nie. Je to cit. Oni to tak cítia. Ľúbia ľudí toho istého pohlavia. V tomto prípade naozaj vrana k vrane sadá.
V minulosti sme si mysleli, že Zem je plochá ako doska, a predsa nie je. Za iný názor sa trestalo smrťou. Dnes už vieme, že sme sa tak veľmi mýlili. Mýliť sa je ľudské. Neodsudzujme preto na smrť to, čo nepoznáme. Akceptujme odlišnosť. Buďme ľudia, cíťme.
