Nedávno mi po jednom z mojich článkov napísal čitateľ z Piešťan. Zaujímalo ho, či nás čoraz dostupnejšie letecké cestovanie robí tolerantnejšími voči iným ľuďom a kultúram, alebo či prináša aj riziká spojené s väčšou migráciou. Pýtal sa na môj názor. Je to otázka, na ktorú sa nedá odpovedať jednou vetou. A priznám sa, že ma prinútila premýšľať.
Ešte pred niekoľkými desaťročiami bolo cestovanie lietadlom pre mnohých ľudí luxusom. Dnes môžeme za cenu večere navštíviť inú krajinu. Znamená však viac cestovania aj viac porozumenia?
Keď som bol dieťa, cestovanie do zahraničia bolo niečím výnimočným. Svet za hranicami našej krajiny sme poznali predovšetkým z kníh, televízie alebo rozprávania tých niekoľkých šťastlivcov, ktorí mali možnosť vycestovať. Niektoré krajiny boli vzdialené nielen geograficky, ale aj politicky a spoločensky. O mnohých miestach sme mali predstavy, ktoré sa s realitou často vôbec nezhodovali.
Dnes je to inak. Ráno môžeme odletieť z Bratislavy alebo Viedne a popoludní sa prechádzať ulicami Londýna, Ríma či Istanbulu. Lietanie prestalo byť výsadou a stalo sa bežnou súčasťou života.
Pre človeka, ktorý strávil veľkú časť profesionálneho života v letectve, je táto zmena fascinujúca. Zmenilo však cestovanie iba naše možnosti, alebo aj nás samotných?
Na cestovaní je krásne predovšetkým to, že dokáže konfrontovať naše predstavy so skutočnosťou. Krajina, ktorú poznáme iba z televíznych správ, môže po osobnej návšteve vyzerať úplne inak. Ľudia, o ktorých sme mali vytvorené určité predstavy, nás môžu prekvapiť svojou pohostinnosťou, otvorenosťou či obyčajnou ľudskosťou.
Zrazu zisťujeme, že za hranicami nežijú abstraktné národy, ale konkrétni ľudia. Majú svoje rodiny, starosti, radosti, obavy aj sny. V mnohom sú úplne rovnakí ako my, hoci hovoria iným jazykom, vyznávajú inú vieru alebo vyrastali v odlišnom spoločenskom prostredí. A práve v tom vidím jednu z najväčších hodnôt cestovania.
Človek môže celý život počúvať, akí sú obyvatelia určitej krajiny. Potom tam príde, sadne si do malej reštaurácie, začne sa rozprávať s domácimi a zistí, že realita je oveľa pestrejšia, než mu ktokoľvek predtým opisoval.
Lenže tu sa dostávame k paradoxu. Nie každý, kto veľa cestuje, sa stáva otvorenejším človekom.
Poznal som ľudí, ktorí navštívili desiatky krajín a nalietali státisíce kilometrov. Napriek tomu si zachovali tie isté predsudky ako pred prvou cestou. Je totiž rozdiel medzi tým niekam pricestovať a skutočne to miesto spoznať.
Môžeme stráviť týždeň v luxusnom hoteli na druhom konci sveta a nevedieť takmer nič o krajine, v ktorej sa nachádzame. A niekedy stačí jediný večer rozhovorov s domácimi, aby sme pochopili viac než počas celej organizovanej dovolenky. Cestovanie samo osebe nikoho nevychováva k tolerancii. Dáva nám však príležitosť pozrieť sa na svet inak.
Myslím si, že veľkým nepriateľom porozumenia je presvedčenie, že už všetko vieme. Ak prichádzame do cudzej krajiny s hotovým názorom na jej obyvateľov, ľahko si všimneme iba to, čo nám ho potvrdzuje. Namiesto spoznávania sveta hľadáme dôkazy, že sme mali pravdu. Pritom práve cestovanie by nás mohlo naučiť jednej veľmi dôležitej veci. Že náš spôsob života nie je jediný správny. Že ľudia môžu žiť inak, rozmýšľať inak, mať iné priority, a napriek tomu viesť spokojný a zmysluplný život.
To neznamená, že musíme so všetkým súhlasiť. Tolerancia nie je povinnosť obdivovať každý zvyk či spoločenský systém. Znamená schopnosť rešpektovať ľudí aj tam, kde sa naše názory a spôsob života líšia.
Letectvo je pritom samo osebe dobrým príkladom toho, že odlišnosť nemusí byť prekážkou. Pamätám si posádku, v jednom z našich lietadiel, v ktorej v kokpite sedela kopilotka z Indie a kapitán z Maďarska, v kabíne pracovali Španieli, Slováci a Česi. Ľudia z krajín vzdialených od seba tisíce kilometrov, s inou kultúrou, iným temperamentom aj iným pohľadom na svet. A predsa to fungovalo. Nie preto, že by medzi nimi neboli rozdiely, ale preto, že mali spoločný cieľ, spoločné pravidlá a rešpektovali sa. Rovnaké procedúry, spoločný jazyk a vedomie, že jeden bez druhého to nezvládne, dokázali prekonať aj to, čo by inde ľudí rozdeľovalo.
A čo obava z migrácie, ktorú čitateľ vo svojej otázke spomenul? Tú by som od cestovania odlíšil. Turista sa po niekoľkých dňoch vráti domov, prisťahovalec zostáva – a s ním aj otázky práce, bývania, jazyka či spoločných pravidiel. Je prirodzené, že ľudia chcú chrániť spôsob života, na ktorý sú zvyknutí. Rovnako pochopiteľné je, že iní hľadajú za hranicami lepší život. Tieto potreby nemusia byť nevyhnutne v rozpore. Obavy netreba zľahčovať ani automaticky označovať za netoleranciu. Dôležité sú jasné pravidlá a vzájomný rešpekt. Presne tak, ako v spomínanej posádke.
A možno je tu ešte jeden zaujímavý dôsledok cestovania. Čím viac spoznávame svet, tým inak sa pozeráme na vlastnú krajinu. Niektoré veci, ktoré doma považujeme za samozrejmosť, začneme oceňovať až vtedy, keď vidíme, že inde samozrejmé nie sú. Naopak, problémy, ktoré doma považujeme za neriešiteľné, zrazu vyzerajú celkom inak, keď zistíme, že v iných krajinách ich dokázali vyriešiť.
Cestovanie nám môže dať odstup, ktorý doma často strácame. Je tu však aj zvláštny paradox: svet je vďaka doprave a technológiám bližší než kedykoľvek predtým, no verejné diskusie bývajú čoraz vyhrotenejšie. Možnosť stretnúť sa s inými ľuďmi ešte neznamená ochotu ich počúvať.
Za tie roky som stretol množstvo ľudí z rôznych kútov sveta. Niektorí ma príjemne prekvapili, iní sklamali. Práve takéto stretnutia mi pripomínajú, že charakter človeka sa nedá odhadnúť podľa jeho pasu. A že ani človek, ktorý nikdy neopustil svoju krajinu, nemusí byť uzavretý, rovnako ako ten, kto precestoval svet, nemusí byť automaticky múdrejší.
Letecká doprava odstránila množstvo geografických bariér a umožnila miliónom ľudí spoznať miesta, ktoré predtým videli iba na obrázkoch. Bola by škoda, keby sme túto možnosť využívali iba na zbieranie fotografií. Pretože skutočná hodnota cestovania sa podľa mňa nemeria počtom navštívených krajín, nalietaných kilometrov ani pečiatok v pase. Meria sa tým, či sa po návrate domov dokážeme pozerať na svet trochu inými očami.
Lietanie nám otvorilo svet. Či si vďaka nemu otvoríme aj myseľ, zostáva na každom z nás.







