Pred pracovným predstavením novej hry „Rím aj Košťany“, vystúpil režisér Lukáš Brutovský a požiadal divákov, aby spolupracovali a ak chcú niečo zmeniť, rád to zmení.
Nič však nemenili a hra odsýpala, ako jednoaktovka a vyvrcholenie malo spád, ako mi stihla kamoška Daška povedať.
Môj kamarát Miro sa tiež zúčastnil pracovného predstavenia, dlhoročný divadelník, začínal v martinskom divadle ako kulisár, poznal všetkých a vedel, ako veci budú hrať, nič ho neprekvapilo.
Na tejto hre ho dráždila stavba, ako to bolo predstavenie vystavané, réžia. Páčilo sa mu, že mladí herci hrajú a vedia zahrať čokoľvek. Teraz mohli hrať iba to, čo mali napísané, hovorí. Bol zvyknutý na katarziu, koniec, ktorý musel dlho vnímať, aby ho pochopil...Možno zabudol, že na tomto predstavení je zakázané tlieskať, je to pracovné predstavenie a zadarmo. Divák musí, nielen by mal svoje pocity vyjadriť potleskom, hvízdaním, dupotom či uvoľneným skutočným smiechom.
Na druhý deň bola verejná generálka. Platená. Mali sme dva lístky, ale epidémia chrípky zabavila moju ženu pri vnúčatách a ja som sa pokúsil predať lístok. Nie drahý, desať eur za kultúrny počin, novinku, hádam nájdem.
Oslovil som 11 ľudí a dvaja to už videli, boli na tom pracovnom predstavení a dali mi svoje recenzie.
Mňa názov „Rím aj Košťany“, oslovoval. Rýdzi Turčiansky koštiansky, už len chleba, aby tam piekli znova. Čo mu chýba tradične národne?
V pokladni mi slečna dala informáciu, že pôvodne sa hra volala „Vata, vata cukrová“. Aj to ma zabavilo, už som záujem chutne cítil aj na jazyku. Mal som zvýšené očakávanie, možno aj cukor v krvi.
Tešil som sa. Lístok som však nepredal, ani hodinu pred predstavením priamou ponukou v kase divadla. Miesto ostalo prázdne, ale hľadisko bolo plné. Boli tam aj starší herci na dôchodku, prišli povzbudiť mladších.
Divadlo začalo, opona stále zatiahnutá, ale postava č.1-riaditeľ divadla Ján Dobrík, už pobehoval a rečnil. Názov hry je výpovedný, autor sa chce priblížiť súčasnému divákovi, chcel by "pritiahnuť ľudí nielen z Ríma, ale aj z Koštian nad Turcom." Aby sa zabavili, nielen doma pred zrkadlom. Výrok sa pripisuje dlhoročnému dramaturgovi Igorovi Galandovi, na ktorého sa v sprievodcovi k predstaveniu spomína.
V postavách vidíme nielen riaditeľa, dramaturga, hercov, piatich hercov, hrajú ešte Matej Babej, Dana Droppová, Adrián Hudák a Barbora Palčíková. Často sa menia, hrajú sa s postavami, je tam veľký šatník „divadla totálneho pôsobenia.“ Tento výrok je od Miloša Pietora, ktorý v Martine pôsobil jedenásť rokov, opäť mi pomáha informácia v sprievodcovi.
A bola tam aj vražda, všetci sme sa zľakli, keď padol "ostrý výstrel", a postava mladého herca na dosky, ktoré znamenajú svet.
Rím aj Košťany, zaujali šokom, spevom, hudbou. Bol to nielen muzikál, western ale aj správna dráma dramaturga.
V tom momente som vôbec netušil, čo sa pripravuje na ministerstve nekultúry.
Generálka sa vydarila a verím, že aj premiéra s malou recenziou v MY Turiec.
Martinčania majú opäť zážitok z autorského divadla, ako dáva už dlho slávny pražský Semafor.
Mimochodom Júliana Brutovská manželka režiséra a dcéra úspešnej herečky Jany Oľhovej, práve priváža ocenenie za postavu vo filme „Karavan“, krištálového Českého leva.
Dáva mi to zmysel, zážitok určite nie je nezmysel, ak príde očakávaná „Katarzia“.
Grécky výraz očistenia, uvoľnenia z finančnej závislosti na štáte precítite, ak vaše trojročné plány financovania a dramaturgických plánov sú vyhodené do vzduchu.
Dozvedáme sa, že toky peňazí sú aktuálne presmerované do národnej a tradičnej kultúry.
Berieme valašky a odchádzame na čerstvý vzduch do „našich“ hôr, kde si dáme bryndzové halušky na tradičnom "salaši", ktorý si radi pri pasení oviec staviame, ako spomienku na "Valašskú kolonizáciu" zo 14-17 storočia. Salaš nás chránil pred búrkou a vlkmi.
Bača s honelníkmi, bol vždy slobodný, pohostinný a dnes sršiaci vtipom, keď robí rád autorské divadlo.
