Mal som túlavé topánky, pokúsil som sa opäť prejsť na Západ. Nikto mi nebránil. Objavil som raj, miesto, kde žije partia nadšených výtvarníkov, bývalých hercov, hudobníkov a ľudia, čo vedia prekonávať prekážky.
Prekážky ktoré často stavajú závistlivci a priaznivci z bývalého komunistického režimu. Sú ochotní zbúrať aj jej muzeálnu repliku, ako bol „Pamätník železnej opony Kadolec“. Bol to Ing.Milan Pavlíček z Prahy, ktorý sa hádal hádam až do krvi, ako stočil muzeálny zvyšok ostnatého drôtu. Vyhlásil, že sme pred rokom 1989 žili dobre, bola tu sloboda. Smutné je, že si spomenul na svoj podiel na pozemku v Kadolci, až keď mu to skutočná sloboda po Nežnej či Sametovej revolúcii umožnila. Dovtedy tam nemohol vstúpiť, bolo to prísne strážené pohraničné pásmo s vysokým napätím v drôtoch a pôdu obrábal štátny majetok, ktorý mu žiadnu árendu v peniazoch ani naturáliách nedával.
Južné Čechy. Mestečká na ose Telč až po Jindřichův Hradec a Novú Bystřicu uzatvárajú kapsu, ktorú vytvára hranica zasahujúca do modernej Rakúskej republiky federálne spájajúcu deväť spolkových krajín. My sme si neudržali ani dve, ale je pravdou, že sa nehádame a kultúrne si rozumieme. Jazyk nie je žiadna prekážka a veľa Slovákov tu stále žije aj prichádza. Moravák, je vlastne Slovák, čo nestihol prísť do Prahy.
Bod zvaný Trojmezí, vymedzuje historickú hranicu Moravy, Čiech a Ӧsterreichu. Všetci sme boli súčasť „Svätej ríše rímskej, neskoršie Habsburgskej monarchie“. Žilo sa, stavalo, obrábalo aj spievalo. Kto si spomenie na Léštnice-Lexnitz? Informačná tabula z radu "Zaniklé vesnice", je už hrdzavá a zmena vlády v Čechách situáciu zhoršuje.
Husto zalesnený kraj pripomína Kanadu, na šťavnatých zelených lúkach sa pasú bizoni. Belgičan Dirk van der Alp na farme „Bison Ranch“ pri obnovenej osade Rožnov, chová stádo od 80 do 120 kusov voľne pasúcich bizonov, nikto im nezasahuje do rodinných vzťahov. Stádo má svoju hierarchiu, vidím na čele samostatne pasúci párik najmohutnejších jedincov, stádo prirodzene vedú. Hoci majú plochu vymedzenú, symbolickým plastovým elektrickým ohradníkom, sú pokojné. Pýtam sa jeho kamaráta, ktorý prišiel z Belgicka, postaviť mu nový biely okrasný plot, či to bizon prekoná, keď vidím, ako stlpy spevňuje do zeme, obetónovaním. Hovorí, že bez problémov, ak ho budete dráždiť, brať mu obľúbené územie chutnej pastvy.
Vnútri stáda sa pohybovali, vyskakovali a radostne objavovali pohyb mladé teľatá. Bizoni si ich strážili, spokojne hlboko odfrkávali, spásali šťavnatú trávu. Stihla vyrásť po týždňových intenzívnych dažďoch. Nečudo, že bratia Česi dali krajine názov „Česká Kanada“. Chodím tam rád.
Kraj má dominantu hrad Landštejn, zakonzervovanú ruinu. Vo vysokej veži poslednej spásy „Donjon“, je malá minigaléria aj rozhľadňa na kraj hustých lesov, vodných nádrží, rybníkov. V čase prázdnin sa na hrade odohráva nejedna hlučná bitka medzi rytiermi. Hádajú sa o svoje životné lásky, na ktoré majú pri svojich „spravodlivých“ výbojoch, skutočne málo času. Výboje aj tak končia, ako vždy pri veľkej pitke a súbojoch v streľbe z kuše. U nás sa po voľbách pije koňak a spieva „Na Kráľovej holi“.
Keramiku Maříž, prospešný projekt neďaleko Slavoníc, nájdete dnes v dobrej kondícii. Sú tam dve dielne. Jedna patrí občianskemu združeniu s obchodom a druhá architektonicky atypická stavba v podobe bájnej „Archy“ s výhľadom na miestny rybník, Ing.Janu Boháčovi. Je to významný lokálny podnikateľ.
Partia hercov okolo divadla „Sklep“ sem prišla v pravú chvíľu a zachránila upadajúce mestečko Slavonice, ako chradlo od presmerovania vtedy koňskej pošty za Márie Terézie, ako aj za komunistov. Paranoja vtedajšej ideológie, vytvorila uzavreté pohraničné pásmo, vstup len na zvláštne povolenie. Zanikali mnohé obce, hoci opätovne osídlené lojálnymi osadníkmi, aj komunistami, museli do vnútrozemia a vznikali pásma nikoho. V pásme sa páchal zločin! Čo sa dalo sa odnieslo, odviezlo, rozstrieľalo alebo zničilo zarovnaním zemou buldozérom. Stav zámočku a parku v Maříži, je čistá katastrofa.
Nebyť revolúcie v roku 1989, by tu už nebol kameň na kameni, ako sa tu demolovalo a rabovalo, až vzniklo územie medzi troma plotmi. Chudákov, čo sa nevedeli zorientovať, tu chytali do pasce v tejto „kapse“. Kamarát mal suseda, ktorý tu viedol jednotku pohraničnej stráže. Raz sa ho pýtali, či sa niekto pokúsil o prechod zo „Západu na Východ“, teda z druhej strany plota, od Rakúska?
Vraj nikto! Kamoš vtedy doložil otázku, že prečo nikto? Veliteľ vtedy odpovedal:
„Vidíš ako dobre strážime, ani jeden neprešiel“, pobavene hovorí kamarát Jirko z hranice, ktorú dnes musíte hľadať zväčšovacou lupou, ploty zmizli a nikto už nemusí utekať, Ameriku máme doma. Ameriku však stále niekto ohovára, najmä teraz, keď sa prezident Trump javí často ako „blázon“. Zostávame radšej doma, ale v strehu a pozore dodávam, „Jánošík“ je Róbertovi Ficovi stále vzorom.
Keramickú dielňu vytvoril dnes už nebohý výtvarník Kryštof Trubáček. Pozvanie prijal aj prezident Václav Havel, ktorý si tu vymaľoval darček pre Dášu.
Zdravím sa zahradníkovi Pepinovi, okamžite počuje môj slovenský prízvuk. Má sluch zaujímavý hudobník na dôchodku z undergroundovej skupiny Kentauri. Slávu neslávne stráženej hranice, pripomína v jeho záhrade osadená tabuľa „Pozor státní hranice!“ Dnes mu môžete prispieť do hrnčeka „na rozvoj záhrady, dík Pepin“, hlása nápis na zrkadle v tráve. Spomína na slávny koncert „Plastikov“, ktorý sa konal v období 1992-1997, práve na tejto záhrade, spomína ťažko, je po chorobe. Do roku 1990 tu žiadny koncert skupiny „The Plastic People of the Universe“, nemohol byť, boli vyhlásení nepriatelia režimu. Teraz na Slovensku sa stáva, ako sa okresávajú kultúrne akcie od štátnych príspevkov, že doba kultúrneho útlaku, „politiky nekultúry a silových riešení“ sa vracia.
Pan Ing. Boháč podniká v rekonštruovanej budove s históriou, ktorú nešťastná doba vojnových udalostí a povojnového vývoja skoro úplne zlikvidovala na rumovisko, stropy už boli prepadnuté. Našťastie skúsený stavbár a hlavne nadšený všestranne nadaný človek s partiou divadla Sklep, sa pustil do obnovy a výsledok je tu. Spoločný európsky bar „Besídka“ s ubytovaním na Horním Náměstí v Slavoniciach, prosperuje. Je vyzdobený od roku 1990 maľbami, keramikou, sochami nielen od pána Boháča Jana, ale aj keramické obklady stien s humornými popiskami až do WC, ako výtvarnými dielami Kryštofa Trubáčka, či Martina Ceplechu, ktorý tam má nielen izbu, ale aj známu fontánu z kovaného železa a vzduchotechnického „Čichače“. V ubytovaní nájdete izby s názvami mien zakladateľov projektu Roman Koucký, hercov, postáv, či rovno autorov hier divadla Sklep, ako izba Vivien Hatfieldovej, Skřítka Tomáša Vorla, či prezidentský Ferdinanda Vaňka, rovnomennej postavy z deviatich hier Václava Havla. Mám rád „Audienciu“, keď ju hral Landovský, vypilo sa na javisku najviac piva. Nevedel som hneď, že piva bolo málo a skla veľa. O tom je však divadlo, kde herci hrajú poctivo svoju rolu a tu v Slavoniciach na vás dýchne z každého kúta.
Načapujú vám aj mimo otváracích hodín, ak je v objekte majiteľ a pozdravíte ho, ako smädný pútnik. Dokonca vás osobne obslúži. Personál chodí neskôr, už len do práce. Na tento projekt, potrebujete viac, ako zákonník práce. Musíte mať obrovskú vytrvalosť, nápady a schopnosť riešiť prekážky.
Na Slovensku podľa nového stavebného zákona, máte problém postaviť plot okolo svojho pozemku. Všetci sa musia vyjadriť, aj medvede k vášmu „projektu!“ Róbert Fico si postaví plot, kde chce, je predseda vlády a kritika jeho vládnutia, ho povzbudzuje do nepríčetnosti. Má mobilný, nedávno sa s ním fotil a usmieval sa pri tom.
To bol však jeho posledný úsmev, stále sa mračí a v parlamente kričí, že „Ich“ nikto nedostane, opäť vyhrajú voľby. Kto bude najväčší Jánošík na Slovensku? „Ich, je po nemecky, po slovensky, Ja.“
Zatiaľ si „nevinný“ chodí po Európe voľne, ale ak susedia pritvrdia v kauze rozkradnutých eurofondov, možno opäť narazí na plot s tabuľkou: „Zákaz vstupu pre Róberta Fica a jeho voličov!“
