Na námestí hlúčik ľudí, kandidát na starostu so starosťami s asistentkou, chodia po meste medzi ľudí a zhovára sa s nimi, kto sa zastaví a chce počuť vízie Michala Uherčíka, kandidáta na primátora malého mesta Martina, dostane ich slovne aj písomne vo vydanej brožúre, ktorú takto kandidát rozdáva občanom mesta.
Idem okolo a počujem debatu so starším mužom pamätníkom, témou je rok 1968 a invázia vojsk do Československa.
Starší muž trvá na tom, že invázia musela byť, lebo Dubček narušil status rozdelenia sveta na Východ a Západ. Iba naivní ľudia verili, že si tu môžu robiť čo chcú. Ani v Budapešti to ZSSR nedovolil a maršál Konev krvavo povstanie potlačil. Fico zrejme z vďaky, aby sa to u nás nestalo, zabudol na rok 1968 a rok 1989 vysvetľuje, ako podobný puč medzi svojimi súdruhmi, zrejme naivnými oportunistami. On vie a preto sa opäť strategicky spája s čudnou silou, ktorá vraj stavia, ale aj búra domy, priehrady, elektrárne, ako sa mu zachce, ak je niekto vraj neposlušný.
Na druhej strane vyhlasuje ľahkovážne, že nepotrebuje akýsi článok 5, akejsi zmluvy, či organizácie a svedčila by nám neutralita.
Len naivní ľudia môžu veriť tejto propagandistickej mašinérii, ktorú komunisti vždy ovládali, hoci sem tam pri nej zlyhali a preto sa stále krvavo potácajú dejinami, stavajú si sochy, zabúdajúc že mali ostať na výstrahu len v panoptiku múzea teroru občanov.
Zabúdajú na skutočných hrdinov, ktorí položili život za svoju krajinu, rodinu, vlasť práve na mieste, kde stavajú pomníky zločincom typu Koneva, ktorý sa nechal najať na špinavú prácu, kde nezáležalo na životoch, tak ako Stalinovi či Leninovi, keď kuli svoje strategické ideologické úvahy pomsty.
Nebyť veľkorysej Západnej pomoci, situácia by vyzerala inak aj pre starých čs.legionárov, čo bojovali proti Červenej armáde, keď Sovietska armáda po invázii Barbarossa prestala prakticky existovať.
Komu stavať sochy? Čo je to Východ, čo je Západ, kde je Sever či Juh? Ako interpretovať dejiny?
Po bitke na Dukle by si zaslúžili sochy vďaky tí, ktorí ju skutočne vybojovali – nie tí, ktorých tam dosadila a roky menila komunistická propaganda.
A-Kto si zaslúži sochu vďaky – podľa faktov, nie propagandy.
1. Československí vojaci 1. čs. armádneho zboru
Tí, ktorí reálne prešli priesmykom, bojovali v zákopoch, umierali v Údolí smrti.
Nie „velitelia v pozadí“, ale radoví pešiaci, ženisti, zdravotníci, delostrelci.
Ich straty boli extrémne – takmer 10 000 padlých, ranených a nezvestných.
2. Ženisti a prieskumníci
Bez nich by sa cez karpatský terén neprešlo.
Budovali cesty, mosty, odstraňovali mínové polia, často pod paľbou.
Ich práca rozhodovala o tom, či sa armáda vôbec pohne.
3. Poľskí civilisti a partizáni
Pomáhali zásobovať, ukrývali ranených, poskytovali informácie.
Často riskovali životy bez akéhokoľvek uznania.
4. Lekári, zdravotníci, nosiči ranených
V podmienkach, kde sa ranený nedal evakuovať, zachraňovali životy v improvizovaných podzemných ošetrovniach.
Ich odvaha bola tichá, ale zásadná.
5. Padlí neznámi vojaci
Tí, ktorých mená sa už nikdy nezistia.
Každá moderná interpretácia Dukly by mala stáť na úcte k nim.
B-Kto by sochu dostať nemal – ak chceme historickú pravdu.
Ivan Stepanovič Konev
Bol veliteľ frontu, ale nebojoval na Dukle.
Bol prítomný v operačnom priestore, riadil operáciu, ale nebol v prvej línii a bustu už dostal.
Jeho povojnové „osloboditeľské“ kultové postavenie je výsledkom propagandy, nie faktov, ktoré ho stavajú do úplne iného ponurého svetla.
Sovietski maršali a politickí komisári
Ich úloha bola strategická, nie bojová.
Sochy im boli stavané z politických dôvodov, nie z vojenských.
C-Ak by som mal hodnotiť, faktami podložené pamätníky
Z titulu súčasného vývoja Dobra a Zla:
A. Pamätník radovým vojakom – anonymný, univerzálny
Symbolizuje tých, ktorí niesli najväčšiu ťarchu tam už je.
B. Pamätník ženistom a zdravotníkom
Dve profesie, ktoré rozhodovali o prežití, tam už je.
C. Pamätník civilnej odvahy
Poľským a slovenským obyvateľom, ktorí pomáhali bez nároku na slávu, tam už je.
Ak chceme byť historicky korektní, odborní a spravodliví, sochy vďaky po bojoch na Dukle patria tým, ktorí tam skutočne bojovali a zomierali – nie tým, ktorých tam dosadila povojnová propaganda a jej dnešní politickí nasledovníci.
Napriek jasným historickým faktom a opakovaným pokusom o ideologické prepisovanie dejín v kontexte vojny na Ukrajine, ide o urážku života slobodných ľudí v demokratických krajinách.






