Vráťte upírov do temnoty, alebo mi aspoň ukážte kozy.

Pri sledovaní sa ma začal zmocňovať neurčitý pocit, že niečo nie je v poriadku. Podobný pocit sa vás zmocní, keď si v júli pochutnávate na parížskom šaláte do momentu, v ktorom si uvedomíte, že je teplý. Hodíte pohľadom na chladiaci pult a zistíte, že sa v ňom nesvieti, teda, že nefunguje, potom sa vrátite pohľadom na svoj tanier, ktorý je k vášmu oprávnenému zdeseniu už takmer prázdny a potom už iba inštinktívne, bez akejkoľvek vedomej snahy vaše oči hľadajú najbližšie toalety.

Čo mi vadilo som pochopil až o niekoľko minút v sprche. Zastavil som vodu, aby som si v kľude ešte raz v duchu prehral kľúčovú scénu, ktorá mi nedala pokoj a utvrdil som sa, že môj záver bol správny. Rozlial sa vo mne pocit satisfakcie; ako u detektíva, ktorý práve vyriešil prípad vraždy spáchanej v bankovom trezore zamknutom zvonka. Už o pár sekúnd sa ale nepokoj vrátil a odznova ma zožieral. Tentokrát však bol spôsobený tým, že stojím v sprche len tak nasucho.

Takže... v spomínanom filme upíri (technicky neživotné podstatné meno mužského rodu, ale hádajte sa s Jazykovým ústavom...) nielenže študujú na strednej škole, oni to robia, a teraz pozor, za bieleho dňa!!! Za bieleho dňa?!?!?! Ja som človek tolerantný, viacmenej znesiem všetko, ale odtiaľ potiaľ...

Pamätám sa veľmi dobre na časy, a nebolo tak dávno, keď upíri boli ohavné príšery, ktoré šírili strach, hrôzu a paniku medzi svojimi obeťami, ale výhradne, a to by som rád zdôraznil, v noci. Už ako malé dieťa som mal celkom jasno v základných pravidlách, čo sa upírov týka. Vyhýbajú sa dennému svetlu, cesnaku a krížom. (Ja na ich mieste sa už dávno presídlim na stredný východ a mám pokoj, aspoň čo sa tých krížov týka. Nie úplne vyriešený problém, ale niekde začať treba.) Ak už ste teda museli niekam v noci ísť, stačilo si navliecť na krk kríž, prípadne zjesť langoš, a mali ste viac menej istotu, že sa nič nepredvídané nestane.

Musím sa ale priznať, že hoci som mal celkom jasno v týchto detailoch, unikal mi jeden podstatný. Dlho som si totiž myslel, že Drakula bola žena. Bolo to spôsobené mojou prílišnou a nesprávnou analýzou slovenskej gramatiky. Ako dieťa som vôbec podliehal prílišnému analyzovaniu, a tak ma okrem Drakulovho pohlavia miatli reči o Ježiškovi, a úplne zo všetkého najviac fakt, že moja babka volala môjho dedka „dedko“. Mnoho nedeľných popoludní som strávil tým, že som sa snažil pochopiť, čo sa to v tej našej rodine deje.

Postupom času sa podarilo upírom prepracovať z ponurého folklóru na stránky kníh a do filmu. Stále sa však snažili dodržiavať základné pravidlá. Ako napríklad to, že sa vám nemohli len tak natlačiť do bytu. Museli byť pozvaní dnu, čo zase až taký problém nemohol byť. Stačilo predsa, aby začali chodiť po dvoch a predstavovať sa ako svedkovia Jehovovi, a keď ste ich pozvali na kus reči... chramst! Aj keď, čo sa týka mňa, ak ste si pustili domov dvoch jehovistov, dobre vám tak!

Lenže potom sa ich zmocnila akási marketingová firma a už to išlo. Medzi prvými odišiel do zabudnutia odpor k cesnaku a krížom. To som ešte vedel tolerovať, pretože tie kríže boli aj tak diskutabilné. Musel to byť skutočný krucifix? Alebo stačili dve prekrížené drievka? Alebo dokonca prsty? Alebo akékoľvek pretínajúce sa kolmice, napríklad sušiak na prádlo? Proste bol v tom chaos.

Neskôr, najmä vďaka Ann Riceovej, sa z nich začali stávať rockové hviezdy s príslušným imidžom pripomínajúcim Toma Cruisa a Brada Pitta. Úbohý Max Schreck, ktorý stvárnil prvého filmového upíra s holou hlavou, špicatými a chlpatými ušami, nechtami nestrihanými asi osem rokov, a úplne bezzubý - ak si odmyslíme dva veľmi kompromitujúce tesáky, sa musel v hrobe od hanby prepadnúť, ak ešte bolo kam.

Napokon ale prišiel moment, keď som sa takmer vzoprel. Na HBO sa začal vysielať seriál True Blood, v ktorom sa upíri zaobídu bez ľudskej krvi. Zjavne im stačí syntetická, vyvinutá japonskými (akými inými) vedcami. To už sa mi prehĺtalo ťažšie, ale táto frustrujúca dejová barlička bola vyvážená slušnou dávkou holých ženských pŕs takmer v každom diele, a tak som sa povzniesol.

A to už sme pri osudnej upútavke, ktorá ma definitívne utvrdila v tom, že veci sa jednoducho týmto smerom za týchto podmienok nesmú uberať. Trvám na tom, aby sa upíri vrátili do temnoty, kam patria, ak už pre nič iné tak preto, že súdiac podľa cieľovej vekovej kategórie filmu, neponúkne nám film žiadne holé kozy. A to je premeškaná príležitosť, pretože pri dennom svetle by ich bolo oveľa lepšie vidieť.