V regióne Emilia-Romagna na severe Talianska sa nachádza malé, na prvý pohľad ničím významné mestečko Fusignano. Žije v ňom len približne 8 tisíc ľudí a existuje v ňom jeden futbalový klub. A práve tu sa začína príbeh futbalovej legendy, ktorá expresne zmenila kultúru trénerstva. Ale poďme si príbeh predstaviť pekne od začiatku.
-
Písal sa rok 1946 a v tomto malom meste, ktoré sa ešte stále spamätávalo z druhej svetovej vojny, sa narodil obuvníkovi Augustovi Sacchimu a pekárke Lucii Montanari syn, ktorého pomenovali Arrigo.
-
Od malička mal futbal v krvi. Jeho otec bol dokonca bývalým futbalistom, no Arrigo nikdy nedisponoval dostatočným talentom na to, aby sa z neho stal profesionálny futbalista. Svoju hráčsku kariéru tak strávil iba na amatérskej úrovni. Oveľa viac ho ale fascinovalo niečo iné. Taktika.
-
Kým iní sledovali futbal a pozerali sa na to, kto strelil gól, Sacchi premýšľal nad tým, prečo sa tak stalo. Ako sa hráči pohybujú bez lopty, ako si vytvárajú priestor a ako sa dá súper prinútiť k chybe.
-
Lenže profesionálny futbal bol v tom čase pre neho veľmi vzdialený. Živil sa totiž prácou v rodinnej obuvníckej firme a futbal trénoval iba popri nej. Neskôr sám spomínal, že pred tým, než sa stal slávnym trénerom, predával topánky.
-
V roku 1982 sa však rozhodol, že svoju prácu definitívne opustí a skúsi sa futbalu venovať naplno.
Začínal v nižších talianskych súťažiach, postupne prešiel cez Cesenu, Rimini a následne sa dostal do Parmy. Práve tam sa začalo ukazovať, že tento človek, ktorý nikdy nehral profesionálny futbal, možno predsa len vie o tomto športe viac ako mnohí bývalí hráči.
V sezóne 1986/87 totiž dokázal s Parmou vyradiť z Talianskeho pohára AC Miláno. A práve tým si podpísal životnú zmluvu.
-
Majiteľom Milána bol vtedy jeden z najbohatších a najvplyvnejších Talianov Silvio Berlusconi. Ten bol Sacchiho spôsobom práce natoľko ohromený, že ho v roku 1987 priviedol na lavičku Rossoneri. Berlusconi v tom čase ešte nebol talianskym premiérom, do politiky vstúpil až neskôr, no práve jeho rozhodnutie odštartovalo jednu z najväčších revolúcií vo futbale.
-
Problém?
Sacchi nikdy predtým netrénoval veľkoklub a nikdy nebol profesionálnym futbalistom. Talianska verejnosť preto jeho príchodu vôbec nerozumela.
Samotný Sacchi na kritiku reagoval dnes už legendárnou vetou, že si neuvedomil, že na to, aby sa človek stal džokejom, musí byť najprv koňom.
-
V Miláne ale začal okamžite meniť zaužívané pravidlá.
Taliansky futbal bol dlhé roky spájaný predovšetkým s defenzívou, osobným bránením a systémom catenaccio. Sacchi však prišiel s úplne opačnou filozofiou.
Nechcel, aby každý hráč iba strážil svojho protivníka.
Chcel, aby sa pohybovalo celé mužstvo ako jeden organizmus.
Presing, priestorové bránenie, vysoká obranná línia, ofsajdová pasca a predovšetkým minimálne vzdialenosti medzi jednotlivými formáciami. Jeho hráči mali vedieť, kde sa majú nachádzať aj v momente, keď práve nemali loptu.
Sacchiho základným systémom bolo rozostavenie 4-4-2, pričom medzi posledným obrancom a najvyššie postaveným útočníkom nemalo byť viac ako približne 25 metrov.
Na dnešné pomery to neznie nejako šialene, no v druhej polovici osemdesiatych rokov to bola malá futbalová revolúcia.
A Miláno začalo vyhrávať.
-
Hneď vo svojej prvej sezóne získal Sacchi so svojím tímom taliansky titul. O rok neskôr prišla ešte väčšia odmena.
V roku 1989 totiž AC Miláno vyhralo Európsky pohár a vo finále porazilo Steauu Bukurešť neuveriteľným výsledkom 4:0.
O rok neskôr to zopakovalo.
Tentoraz proti portugalskej Benfice, ktorú vo finále zdolalo 1:0.
-
Dva európske poháre za sebou, taliansky titul a mužstvo, ktoré sa stalo symbolom úplne nového spôsobu hrania futbalu. V jeho zostave pritom boli mená ako Franco Baresi, Paolo Maldini, Carlo Ancelotti, Ruud Gullit, Marco van Basten či Frank Rijkaard.
Sacchi tak dokázal niečo, čo sa predtým zdalo takmer nemožné - z talianskeho futbalu, ktorý bol dlhé desaťročia synonymom defenzívy, vytvoril mužstvo postavené na agresívnom presingu a organizovanom útoku.
A práve preto si ho v roku 1991 vybrala talianska reprezentácia.
Jeho úloha bola jasná - dostať Taliansko späť medzi absolútnu svetovú špičku.
-
Lenže začiatok nebol vôbec jednoduchý.
Sacchiho futbal bol pre reprezentáciu ešte náročnejší ako pre klub. Na tréningoch totiž nemal hráčov každý deň a musel ich v krátkom čase naučiť systém, ktorý bol postavený na dokonalej súhre všetkých jedenástich futbalistov. Navyše prišiel do reprezentácie po tom, čo sa Taliansko nedokázalo kvalifikovať na EURO 1992.
-
Napriek tomu sa postupne začalo všetko skladať do jedného celku. Do tímu sa dostali hráči ako Paolo Maldini, Franco Baresi, Roberto Donadoni, Dino Baggio, Gianfranco Zola či Roberto Baggio. Pre posledného menovaného sa nadchádzajúci turnaj - svetový šampionát v USA 1994, stal navždy symbolom kariéry a dôvodom, prečo sa zapísal do histórie celého futbalového sveta, aj keď možno zrovna nie tak, ako by si prial...
-
Taliani ale turnaj začali katastrofálne.
V prvom zápase prehrali s Írskom 0:1.
Následne síce porazili Nórsko 1:0, no posledný zápas skupiny proti Mexiku skončil remízou 1:1.
Do vyraďovacej fázy sa tak dostali iba vďaka lepšiemu skóre.
A tam sa začal príbeh, ktorý dnes poznáme ako jednu z najväčších individuálnych jázd v histórii mundialov.
V osemfinále čakala Talianov Nigéria.
Keď v 25. minúte Emmanuel Amunike otvoril skóre, situácia začínala vyzerať ešte horšie.
Potom však prišiel Roberto Baggio.
Najprv v 88. minúte vyrovnal a v predĺžení premenil pokutový kop.
Taliansko postúpilo.
Vo štvrťfinále nasledovalo Španielsko.
A opäť Roberto Baggio.
V 88. minúte rozhodol o výhre 2:1 a poslal svoju krajinu do semifinále.
-
Tam už čakalo Bulharsko, ktoré bolo jedným z najväčších prekvapení celého turnaja.
Lenže Taliani už boli rozbehnutí.
Baggio strelil dva góly a Taliansko zvíťazilo 2:1.
Po katastrofálnom začiatku sa tak Sacchiho mužstvo dostalo až do finále.
A tam čakal súper, ktorého už poznalo veľmi dobre. Brazília.
-
Brazílčania mali Romária, Bebeta, Dungu a ďalšie obrovské mená. Taliani mali Baggia, Baresiho, Maldiniho a trénera, ktorý bol presvedčený, že jeho futbal dokáže poraziť kohokoľvek.
17. júla 1994 sa tak na legendárnom štadióne Rose Bowl v Pasadene odohralo jedno z najikonickejších finále v histórii majstrovstiev sveta.
Lenže gól neprišiel.
Ani v prvom polčase.
Ani v druhom.
Ani v predĺžení.
Po 120 minútach svietilo na tabuli 0:0.
O majstrovi sveta tak mali rozhodnúť pokutové kopy.
A práve tu sa z hrdinu mohol stať tragéd.
Prvý taliansky pokutový kop nepremenil Franco Baresi.
Potom však svoju šancu nepremenil ani Daniele Massaro.
Brazília mala mečbal.
A posledným talianskym strelcom bol Roberto Baggio. Musel premeniť, aby Taliansko ostalo v hre. Ak by nedal, Brazília by získala svoj štvrtý titul.
Muž, ktorý prakticky sám pretiahol Taliansko cez Nigériu a Španielsko.
Muž, ktorý strelil dva góly v semifinále.
Muž, ktorý bol najväčšou hviezdou Sacchiho tímu.
Baggio sa rozbehol. A loptu poslal vysoko nad bránu. Stal sa z neho muž, ktorý zomrel v stoji. Nie je však správne vidieť ho iba ako toho chlapa, ktorý minul proti Brazílii penaltu.
-
Brazília sa stala majstrom sveta.
Taliansko zostalo druhé.
Sacchi tak síce nedokázal vyhrať najväčšiu trofej vo futbale, no jeho cesta bola neuveriteľná. Z človeka, ktorý kedysi predával topánky v rodinnej firme, sa stal tréner jedného z najlepších klubových tímov histórie a následne doviedol taliansku reprezentáciu až do finále majstrovstiev sveta.
-
Po turnaji sa Roberto Baggio už nikdy nevrátil do rovnakej formy, pričom rovnako dopadol aj samotný Arrigo Sacchi.
A tak sa končí príbeh "proroka z Fusignana", ktorý navždy ovplyvnil spôsob, akým sa v Európe i na svete hral futbal.
