Architekt...celý život robí na projektoch domov a budov a ktovie čoho ešte. Raz sa mu stalo, že dostal vynikajúci nápad, ideu, ktorá by ho dostala presne tam, kam odjakživa smeruje. Zavrie sa do svojej pracovne a kreslí, rysuje (nie som architekt, tak len veľmi obrazne, neviem čo tam v skutočnosti robí). Po niekoľkých dňoch či týždňoch...unavený, nevyspaný...nesie svoju prácu šéfovi. Zastaví sa na kávu v Kaviarni za rohom, aby do práce aspoň došiel.
Návrh tam nechá.
Príde do práce a rozmýšľa, čo zabudol. Návrh. Vynikajúci nápad. Ideu. V Kaviarni za rohom.
Vracia sa, hľadá, spytuje sa, nenachádza...ani odpoveď, ani svoju prácu...
Ten istý architekt, o niečo starší a skúsenejší (zámerne nepíšem múdrejší). Po nepríjemnom incidente so stratou idey... Po dokončení takmer dvojročného projektu.
Kopla ho múza a on...vidí presne, čo bolo zmyslom všetkého, čo doposiaľ robil. Nápad, ktorý práve dostal, je presne to, po čom túži. Už ho má v hlave. Tento krát nebude pre nikoho robiť. Len pre seba. Je to jeho celoživotné dielo. Na toto čakal a dočkal sa. Odíde do svojej pracovne a pracuje. Svet o ňom nevie niekoľko dní. Jedlo si necháva dovážať z Donáškovej služby za rohom. A pracuje...podlažie za podlažím, nákres za nákresom. Všetko detailne, reálne premyslené. Skončí. V živote nebol šťastnejší, ani spokojnejší. Všetko pre neho začína mať iný význam, nadobúda iný rozmer. Veď koniec koncov...pre toto žil. Všetko dokonale rozpracované po poslednú záclonu. Už len vybrať vhodný pozemok a stavať. Všetko má. Dokonalý dom, prostriedky aj to ostatné. Dokonalý dom...dokonalý.
Architekt sa rozhodol, že si pred výberom pozemku pospí (čo bolo nepochybne múdre, lebo dokonalý pozemok pre dokonalý dom sa nevyberá každý deň). Keď odchádzal zo svojej pracovne, zhasol svetlo po poslednom pohľade na svoje perfektné dielo (nech mu aj všetci závidia). Zavrel dvere, zamkol (človek nikdy nevie a po predchádzajúcej skúsenosti dupľom. Tuším aj videl podobnú budovu ako tú, ktorú nechal v Kaviarni za rohom, len s iným menom architekta). Kľúčik si schoval do ľavého vrecka košele. Presne na srdce. A s pokojným svedomím, s motýlikmi v brušku a šťastný išiel spať. Tu by mohol byť happy end, že vybral pozemok, postavil a žili šťastne až kým nepomreli. Ale nie.
Niekedy v noci sa Architekt zobudil.
Búrka. Strašná búrka.
Dážď a asi aj krúpy...vietor.
Chvíľu bol hore, ale hrejivý pocit zo začatia uskutočňovania sna mu opäť zatvoril viečka s tichým (škodoradostne slepým) zadosťučinením.
Spal.
Spal dlho, možno aj deň.
Keď sa zobudil, natešene sa obliekol, vytočil číslo realitného makléra a oznámil mu, že si chce vybrať pozemok, presne povedal kde a aký.
Dohodli sa. Stretnú sa o dve hodiny na Parkovisku za rohom.
Architekt ešte nejedol. Rozhodol sa, že zájde na kávu a raňajky (aj na cigaretu, lebo bol fajčiar. Nemilý neduh, ale nesúďme ho) do Kaviarne za rohom.
Dal si volské oko s hriankou a kečupom a vynikajúcu kávu. „Životabudič“.
Cestou naspäť sa rozhodol, že sa trochu prejde. (Neviem či bude dosť pochopiteľný smútok v srdci, ktorý prežíval, možno len moja slovná zásoba je nedostatočná a možno sa to ani nedá opísať. Celkom postačí, ak si predstavíte to, čo čítate krát nekonečno a taká ľútosť a smútok plus ďalšie pridružené pocity).
Po búrke bolo ešte stále zamračené. Všade veľa vody. Na cestách, chodníkoch, očiach...no všade. Architekt ale s africkým slnkom v duši kráčal poza svoj dom, kde mal orientované okno pracovne. Na balkóne susedného domu stála suseda (inak milá pani, ale vedela rypnúť do živého). Opýtala sa, či ďalší projekt nevyšiel (Architekt mal zlozvyk vyhadzovať nepodarky z okna. Potom si to samozrejme pozbieral, ale z princípu ich vyhadzoval. Z akého neviem. Niesom architekt).
Najprv sa usmial, pokrútil hlavou. Následne mu ten istý úsmev zmrzol na tvári. Obrátil pohľad od susedky na zem pod svojim oknom.
Papiere.
Pozrel na svoje okno.
Otvorené dokorán.
Rýchly sled myšlienok - schizoidný myšlienkový trysk - niečo v zmysle: okno – búrka – otvorené okno – dážď – ulica – papiere – projekt. Jeho životné dielo
S krokmi, s ktorými sa blížil k rozsudku, stúpala jeho hrôza.
Ešte stále sa dalo dúfať, že to boli iné papiere (ale na ničom inom nerobil) alebo, že to boli staré papiere (veľmi dlho na ničom nerobil) alebo to nebude až také zlé...
Prišiel na miesto.
Zistenie, že čokoľvek by bolo lepšie ako to, čo uvidel, ho privádzalo do zúfalstva. Obrysy by bolo optimistické pomenovanie pre to, čo na papieroch ostalo. Všetky podlažia dokonalého domu ležali vo vode a bahne včerajšej búrky.
Živel. A hlúposť. Okno sa predsa zatvára.
Susedka zmizla za záclonou zavretých balkónových dverí. Ale stále bolo cítiť jej zvedavú siluetu.
Zúfalý, nešťastný, osamelý Architekt plakal s kolenami v bahne včerajšej búrky. Plakal a plakal. Plakal aj potom, keď už oči neplakali.
Život je niekedy nefér. Hlavne keď k tej istej chybe vedú rozličné okolnosti. Spoliehať sa na to, že sa ešte vráti stará múza? Alebo zabudnúť a čakať novú? Bude radosť z novej rovnaká ako zo starej? Dovolí trpkosť z vlastnej hlúposti novej múze prísť? Príde? Stará, či nová?
Život je...
(Ne)známemu človeku.
Zistila som, že veľa vecí v živote nieje fér. Aspoň sa zdajú byť nefér, lebo v živote to tak chodí, že veci sa len tak dejú, aby sa potom mohli stať iné veci. Lepšie veci...áno, možno, ale v prvom rade iné veci. Skutočnosť, že život sa v určitých okamihoch (zvláštne slovo, najmä ak ten okamih trvá aj niekoľko dní) javí nefér, je len iná podoba toho, že niečo je nevyhnutné, aby sme sa dokázali učiť na vlastných chybách. Múdre klišé našich starých rodičov a ich starých rodičov atď. Problém je, ak udalosť, ktorá vyvolala chybné rozhodnutie (chybu) sa v živote objaví znovu, ale trochu variovaná, s inými omáčkami a človek, chtiac-nechtiac znovu urobí tú istú chybu, len samozrejme o čosi starší a skúsenejší a...že vraj sa tomu hovorí hlúposť.