Miško sa narodil v októbri. Náhle, ba priam nečakane. Manželka išla na pravidelnú prehliadku vo vysokom štádiu tehotenstva a oni si ju v tej nemocnici rovno nechali. Že preeklampsia je príliš veľká, či silná, takže pre istotu ostane na pozorovanie.
Za pár dní sa Miško narodil a začal nám robiť radosť. Keďže Dadka (manželka) mala rôzne popôrodné ťažkosti a ja som chcel byť s nimi, neostávalo mi nič iné, len sa k nim do nemocnice-pôrodnice na týždeň nasťahovať. Všetci skúsení rodičia-kamaráti ma strašili, že sa nevyspím a budem chodiť nevyspatý, s červenými očami a budem unavený atď. Mnoho z toho bola pravda, nikdy predtým som však nebol šťastnejší. Vstával som v noci predsa k nášmu malému pokladu, ktorý svojím krikom dával najavo, že nás potrebuje, že chce aby sme s ním boli, že sa o neho máme postarať. Robil som to (a robím) veľmi rád. Často som do práce išiel po 2-3 hodinách spánku, ale pohľad na spiaceho synčeka v manželkinom alebo mojom náručí mi dodal energiu na ďalšie fungovanie.
Od tretieho mesiaca sa na nás Miško začal usmievať. Jeho úsmev je absolútne odzbrojujúci a najkrajší na svete. Za ten úsmev urobíš (resp. necháš si urobiť) čokoľvek. Necháš sa ťahať za vlasy, oslintať sa, škrabať po tvári, hrýzť, do omrzenia robiť kuk spoza dverí ...
Od piateho mesiaca sa začal nahlas smiať a rozveseliť ho dokáže hocičo. A vtedy som šťastný. Teším sa z jeho smiechu, teším sa z toho že je šťastný a ja som šťastný s ním. Dadka si nevie vynachváliť to, že môže byť na materskej. Síce je to niekedy únavné, byť celý deň s dieťaťom, ale za prácu v cestovke (kde pracovala do MD) by určite nemenila.
Byť rodičom pre mňa znamená tešiť sa na každý ďalší deň, tešiť sa na príchod z práce, tešiť sa na ráno, keď nás Miško zobudí svojím džavotom ...
Mimochodom, prestali sme používať budík. Už ho nepotrebujeme. Ak sme predtým cez víkendy vstávali niekedy aj po desiatej, už sa to nestáva. Ale ani nám to nechýba. Čudujeme sa sami sebe, že sme vôbec bez Miška mohli žiť.
Byť rodičom je krásne :)
