Dadka sa mi pokúsila popísať, aké to je, ľúbiť náš malý poklad, nášho synčeka.
Milovať ho je ako stáť vo vlnách prílivu na brehu mora. Stále cítiš, ako ti voda zalieva nohy, ale ten pocit ti vyráža do celého tela. Niekedy sa udrží len v nohách, niekedy cítiš prílev tej vlny až v bruchu a niekedy ťa vlna unesie celého (celú) a topíš sa v láske.
Vtedy máš chuť Miška (nášho syčeka) objímať a pritisnúť si ho k sebe, tancovať s ním, tešiť sa z neho a radosť z toho že sa smeje je nekonečná. Potom pílivová vlna na chvíľu ustúpi a ty sa venuješ každodenným radostiam a starostiam, ale stále cítiš, že v tej vode stojíš - a vďaka tomu vieš, že život má zmysel.
Ozaj, by ma zaujímalo, či aj ľudia, ktorí majú deti, sa tiež snažia hľadať zmysel života. My s Dadkou sme ten zmysel už našli. Je ním Miško - a neskôr dúfam aj ďalšie naše prírastky.
