... a na moje veľké potešenie ho odštaroval sám športový riaditeľ pretekov - Dolák junior (5-6 mesačný Tomáško). A ja som si začal vychutnávať krásy malokarpatskej prírody. Zároveň som nohám, zvyknutým na rovinu, dal ochutnať beh do vrchu. Júl býva u mňa štandardne jedným z naj busy mesiacov v práci (spolu s decembrom), takže "Dolákovka" mi bude dúfam každoročne pomáhať k tomu aby mesiac neskončil s počtom nabehaných kilometrov pod 10. Takže, bežím si do kopca a vychutnávam si krásy lesa a skvelé ideálne bežecké počasie (pod mrakom, okolo 24°C).
Už som sa naučil, že to s tempom na začiatku dolákoviek nemám preháňať, lebo to zvykne zle dopadnúť. Preto som sa nesnažil nikoho držať, bežal som si svojím tempom po nezablúditeľnej trase (opäť skvelé značenie trate á la Dolák) a vychutnával letnú prírodu v plnom rozkvete. Vďaka príjemnej teplote neboli na trati miliardy bodavého hmyzu (prichladno na ovady, prisucho na komáre). Tesne pred pánovou lúkou sa beh zmenil na ozajstné "opičie lezenie". Peťo nám totiž do cesty zvalil asi pol lesa bukov (nazvime ich Dolákove buky) a ja osobne si myslím, že to bolo pekné spestrenie trate a dúfam, že tam Dolákove buky ostanú aj pre budúce edície tohto skvelého behu.
Na pánovej lúke sa ku mne pridal ďalší bežec (dobehol ma) s otázkou, či skúsime ešte niekoho stiahnuť. Vediac na čo mám, som mu s úsmevom povedal, že to nevidím príliš ružovo, ale aspoň som mu v rýchlosti vysypal svoje vedomosti o konkurencii, ktorá bola predo mnou. Keďže sme od pánovej lúky začali trošku klesať, využil som gravitáciu k tomu, aby som sa dostal čo najďalej za použitie čo najmenšieho množstva z mojich chatrných zásob síl. Samozrejme, bolo mi jasné, že tí predo mnou nebežali len gravitačne, ale ešte do toho dali niečo viac, takže ich nemôžme dobehnúť.
Po chvíli sme sa dostali na päťbojárske chodníčky, ktoré sa dajú pekne vychutnať. Bežia sa v podstate po vrstevnici ale s množstvom drobných terénnych nerovností a robia beh veľmi zaujímavým a akčným. Žiadna nuda.
Od deviateho kilometra prišli moje obľúbené partie tohto preteku, beží sa takmer po vrstevnici (skôr veľmi mierne klesanie - Dolákove vrstevnice) asi 2 km a tu si beh naozaj vychutnávam. 2 km som dal za menej ako 8 minút a aj keď som vedel, že sa mi to vráti v podobe brutálneho nevládania neskôr, tu som to napálil. Bola to ozajstná óda na beh.
Stále sme bežali vo dvojici, keď sa však ukázal kopec pred Kamzíkom, tak som sa porúčal a so zaťatými zubami som to pomaličky vystúpal, zatiaľčo ľahkonohý spolubežec mi ufujazdil preč. Aspoň som mal viac času na vychutnávanie si prírody :).
Na cvičnej lúke bola druhá občerstvovačka (prvá na pánovej). Tu som opäť na chvíľu zastal, aby som sa poobzeral po okolí, čo ma stálo drahocenných 15 sekúnd, ale keďže Peťo zdôraznil, že sa nejedná o preteky ale o mentálno-motivačný tréning, tak mi to ani nebolo ľúto. Je úžasné byť rekreačným bežcom, viem, že žiadne výhry a víťazstvá mi nehrozia, takže si každý beh môžem vychutnať podľa svojich predstáv - bez stresov o umiesnenie či čas (napr. pivo v krčme počas maratónu v košiciach či na kysuciach :)).
Po obrátke sme sa opäť napojili na plus/mínus vrstevnicu a bežali v ústrety cieľu. Pamätal som si, že vlani som to dal za 1:30 aj nejaké drobné. Medzičasy ukazovali, že som na tom podobne, tak som dúfal, že sa mi tie drobné podarí stiahnuť. Ukázalo sa však, že tréningové resty sú priveľké a nohy (a bohužiaľ aj hlava) sa nedajú oklamať. Do cieľa som došiel za 1:34:40. To tie Dolákove buky! Dúfam, že o rok to bude lepšie.
Inak, chcem vyzdvihnúť atmosféru celého tohto preteku. Mal som pocit (zase raz), že sa tu zišli naozaj len tí, ktorí behajú preto, že to majú radi, preto, že sa chcú stretnúť s ostatnými a na týchto Dolákovkách najviac cítim, že bežci sú komunita. Komunita, v ktorej sa cítim dobre.
P.S. Jeden z najlepších výkonov podal asi fotograf Boro, ktorý ma odfotil asi na 4 miestach trate. Bol všade. Mal síce bike ale aj tak. Klobúk dolu.
A Peťo. Vďaka! Zatrénoval som si (mo)MENTÁLNE aj MOTIVAČNE
