Pamätám si s akým nadšením som ako dieťa pozeral otvárací zápas dnes už legendárnych MS v hokeji v roku 1972, na ktorých Československo získalo po dlhých rokoch titul majstra sveta.
Julo Haas ako debutant dal tri góly a bombardér Nedomanský dokonca štyri. Naložili sme to Švajčiarom rekordne 19:1!
Po viac ako 50 rokoch už takéto výsledky nie sú reálne, aj preto, že Helvéti urobili obrovský pokrok, najmä v defenzíve, len tá ofenzíva proti naozaj veľkým hokejovým krajinám im akosi nechce fungovať. Veď nemôže byť náhoda, že za posledné dva roky hrali trikrát finále MS a za takmer 200 minút ( dvakrát sa predlžovalo) nedali na tri pokusy ani JEDEN GÓL.
Vidím určitú paralelu s Arsenalom. Vo finále Champions League vystrelil na bránu až jeden raz a dal gól. Potom postavil pred vlastnú šetnástku defenzívny autobus a bránu viac neohrozil.
Prečo spomínam tieto dva finálové duely v jednom? Lebo pociťujem neskutočné fanúšikovské zadosťučinenie, že ani ten športový Pánbožko sa nemohol pozerať na tú bohapustú defenzívu a deštrukciu a obidvoch pretaktizovaných kazičov hry a športovej estetiky poriadne vytrestal.
Klasik by na adresu Helvétov asi povedal: „Tento zpúsob hokeje se mi zdá ponekud nešťastným!“
Nech žije PSG , Fíni a všetci, ktorí sa snažia v kolektívnych športoch streliť gól!
