Lebo tu nevládne Prozreteľnosť, ale Koaličná rada. Teda, technicky áno – ale funkčne je to niečo medzi zjazdom starých harcovníkov a rozvodovým konaním v priamom prenose.
Koaličná rada? Skôr koaličná porucha.
Koaličná rada je dnes ako babičkin kĺb – ochromená, bolestivá a každá zmena počasia ju zloží do postele. Jeden nechce s tým druhým, druhý nechce s nikým, tretí by chcel so všetkými, ale len po svojom. A výsledok? Hádky, úniky, urážky – a potom tlačovka s frázou „diskusia bola konštruktívna“. Kód pre „nepadli päste len preto, že tam boli kamery. Namiesto vládnutia sa hrá na:
– Kto koho viacej urazí,
– Kto bude hlasnejší v statuse,
– Kto prvý odíde z miestnosti
A keď sa náhodou na niečom dohodnú, tak len preto, že už všetkým vypršal čas na parkovanie pred úradom.
A Boh?
Ten možno ešte verí v spásu. Slovenský volič už len v zľavnené maslo a to, že tentoraz možno fakt bude lepšie.
Kým v kresťanstve sa čaká na druhý príchod Krista, v slovenskej politike sa čaká na ďalší tender, novelu, výnimku alebo náhodnú nehodu ministra v priamom prenose. Keď niekto povie „očista“, nemyslí sa duchovná, ale personálna – tých druhých. Našich nechajte, tí ešte majú čo dokázať. A dočerpať.
A peklo?
To už je tu dávno. Volá sa parlament. Diabli? Každý, kto nesúhlasí. Svätci? Každý, kto vie držať hubu a hlasovať správne. Kotly nahradili mikrofóny a miesto síry tu smrdí len pot z paniky pred ďalšími voľbami.
Ale nezúfajme. Boh odpúšťa. Slovenský volič tiež. Opakovane. A znova. A potom si pozrie večerné správy a hovorí si: „No, však mohlo byť aj horšie.“
A možno raz príde skutočný zázrak: nie ten z neba, ale ten, že miesto politického cirkusu konečne príde normálny manažment štátu.
Do tej doby – amen. A krížik na čelo. Najlepšie ten volebný.
