Kým sa my hádame, či ide o zločin storočia alebo útok na demokraciu, uniká nám podstata: náš štátny systém je taký deravý, že politický cirkus je v ňom lacnejší než poriadna kontrola.
1) Audit nie je rozsudok. Je to začiatok.
Normálna postupnosť by mala byť jednoduchá:
audit niečo zistí,
zistí sa, či ide o chybu, nedbanlivosť alebo zámer,
nastane náprava (vrátenie, sankcia, prípadne trestné konanie),
štát upraví pravidlá tak, aby sa to nezopakovalo.
U nás sa to často otočí: najprv tlačovka, potom kameňovanie, potom vysvetľovanie, potom ďalšia tlačovka… a niekde na konci sa stratí pointa: či boli peniaze minuté správne a či systém funguje.
2) Aj „len chyba“ je problém. Aj „len politika“ je problém.
V sporoch okolo auditov sa vždy udomácnia dva extrémy:
„Kradli!“
„Útok na mimovládky!“
A medzi tým zíva prázdno menom účtovníctvo.
Ak sa naozaj stalo, že sa rovnaké náklady vykázali duplicitne (alebo sa to tak javí), je to problém aj vtedy, ak za tým nebola zlá vôľa. Lebo dotačné peniaze nie sú „odrobinky“ — sú to verejné zdroje a pravidlá sú tam práve preto, že inak by sme tu mali národný šport „nejako to prejde“.
Ale rovnako problém je, keď sa z auditu vyrobí politický nástroj. Lebo potom platí: nepotrebujem dôkaz, stačí dojem. A to je cesta, po ktorej sa dá zničiť povesť komukoľvek — aj organizácii, aj človeku, aj inštitúcii.
3) Najviac ma zaujíma jedna vec: čo presne píše správa
Ja osobne mám veľmi jednoduchý filter:
Zhoduje sa verejné tvrdenie s textom správy?
Ak áno, riešme zodpovednosť a nápravu.
Ak nie, riešme manipuláciu.
Lebo presne tu vzniká toxická zmes: audit niečo popíše (často technickým jazykom), potom príde niekto, kto to preloží do „všetci kradnú“ alebo „všetko je lož“, a verejnosť sa ide zblázniť.
Čerešnička: keď správa nie je zverejnená tak, aby sa dala normálne prečítať (aspoň v kľúčových častiach), ľudia sú odkázaní na interpretácie. A interpretácie sú u nás lacnejšie než rožky.
4) Skutočný škandál je, že systém takéto veci vôbec umožňuje
Ak sa v dotačnom systéme dá urobiť duplicita (či už reálna alebo „na papieri“), tak mi to hovorí hlavne jedno: štát nemá dobré kontrolné mechanizmy.
A teraz to najnudnejšie — teda najdôležitejšie:
kde je krížová kontrola medzi projektmi?
kde je jednotná databáza výdavkov?
kde je automatické upozornenie, že rovnaký doklad sa objavil dvakrát?
kde je štandard, aby každý rezort nevymýšľal vlastné pravidlá ako v školskom projekte?
Ak štát kontroluje až „ex post“ a ešte aj to sa hneď zmení na politický cirkus, tak sa nečudujme, že dôvera v systém je na úrovni mokrej vreckovky.
5) Čo by som chcel vidieť ako občan (a platiteľ daní)
Bez ohľadu na mená:
Zverejniť kľúčové časti auditu – tak, aby sa dali skontrolovať tvrdenia.
Jasne povedať, čo je zistenie a čo je interpretácia.
Ak boli pochybenia, vrátiť peniaze a vyvodiť zodpovednosť.
Nastaviť systém tak, aby sa duplicity nedali „omylom“ zopakovať.
A hlavne: prestať hrať hru „keď je to náš, tak je to omyl; keď je to ich, tak je to zločin.“
Pointa
Audit má byť nudná vec, ktorá zlepší pravidlá a poriadok.
Nie šou, ktorá zlepší náladu straníckym fanúšikom.
Ak budeme audit používať ako kladivo na nepriateľa, nakoniec tu ostane len rozbitá dôvera a systém, ktorý je presne taký deravý ako predtým.
