Pamätáte si ešte, keď ste ako deti skákali cez vatru? V rukách špekačka, v očiach rešpekt k ohňu a v srdci nádej, že vám nezhorí nový polyesterový sveter z Miletičky. Áno, Svätojánska noc. Oheň ako symbol očisty, odvahy a slobody. A niekedy aj neplánovanej hospitalizácie na popáleninovom.
No časy sa menia. A my s nimi. Dnes sa zdá, že táto starobylá tradícia zažíva znovuzrodenie. Možno nie z popola, ale určite z PR manuálov politických marketérov. V kalendári máme sviatok, a tak šup – oblečme sa do kroja, zaspievajme si Na Kráľovej holi a nezabudnime pri tom odhaliť pamätník hrdinom, o ktorých nikdy predtým nikto nepočul.
Skákanie ako nový štátny šport
Ak by sa z prelietania ponad vatru robila národná disciplína, niektorí politici by už mali zlatú medailu. V skoku cez logiku, historické fakty aj vlastnú integritu. Jeden deň sa fotíme s rusínsko-uhorskou vlajkou, druhý deň opekáme na tribúne pred tankom T-34, a tretí deň sa vyhlasujeme za jediných pravých Slovákov v galaxii.
Romantizmus bez obsahu
Skáčeme, spievame, páli sa drevo, páli sa rozum. Spomíname si na veľkú minulosť, ktorú si nikto presne nepamätá, ale všetci na ňu máme silný názor. Kde-tu niekto utrúsi niečo o národnom obrodení a veľkej kresťanskej civilizácii, ktorú vraj vedie Liptovský Mikuláš. A hoci už nie sme v stredoveku, stále máme pocit, že niekto nás musí očistiť – najlepšie cez televízny prenos s ľudovou hudbou a komentárom z TV.
Otázka dňa: Kto sa popáli tentoraz?
Ak sa niekto pýta, či opäť budeme skákať ponad vatry – odpoveď je: asi áno. Ale tentoraz to nebude o odvahu, ale o frašku. Lebo čo iné je skákanie cez vatru, keď vám do chrbta fúka vietor populizmu, vedľa vás hrá kapela „Slovenské tradície S.r.o.“ a za vami stojí niekto v uniforme z roku 1944 s tetovaním z Telegramu?
Záver? Pripravte si masť na popáleniny.
Tradície sú krásne. Pokiaľ z nich nerobíme ideologické karnevaly. Pokiaľ nám nejde viac o TikTok ako o úctu. A hlavne – pokiaľ sa nepopálime tak, že na to znova zabudneme na ďalších 50 rokov. Ale čo už. Národ, ktorý namiesto otázky „Kam ideme?“ rieši „Kto mal krajší kroj?“, si možno vatru aj zaslúži.
Vatra ako kulisa k inflácii hodnôt
Niektorí tvrdia, že vatra má očistnú moc. To určite. Najmä keď ňou prikryjete národnú schizofréniu. V jednej ruke zástava, v druhej mobil s aplikáciou „Zľavy v Poľsku“, a v hlave presvedčenie, že sme najstarší národ na svete – len o tom akosi zabudli napísať do učebníc v Oxforde.
Zapaľujeme ohne, lebo chceme niečo zmeniť. Len zatiaľ nie je celkom jasné čo. Politiku? Seba? Európsku úniu? Kultúru? Prázdne regály v nemocniciach? A zatiaľ čo niekto vrhá tiene vo svetle plameňa, iní tam už varia guláš z nostalgie, výmyslov a marketingu. Pridaj trochu hrdosti, štipku resentimentu a nezabudni prilepšiť slovkom „národ“.
Zem slovenská, ľuďmi skákajúca
Niekde medzi pálením Moreny, pálením kníh a pálením mostov medzi názorovými tábormi sme stratili základný oheň – túžbu po normálnosti. Tá totiž nebýva hlučná, nemá folklórnu kapelu a nezapaľuje sa na počkanie. Skôr tlie ticho v ľuďoch, ktorí nerobia selfie pri ohni, ale nosia ten oheň v sebe. Vo forme slušnosti, poctivosti, empatie. (Áno, viem, znie to strašne nepopulárne.)
Kto nepreskočí, nie je vlastenec?
Skákanie cez vatru sa dnes stáva testom občianskej spôsobilosti. Nezapáliš si hranicu na lúke, nezaspievaš hymnu v pätičke, nezaklincuješ to konšpiráciou? Tak to si asi dezorientovaný liberál. Prípadne – fuj – človek s otázkami. A pýtať sa je dnes horšie než podpáliť les. Lebo kto sa pýta, nechce len skákať. Chce vedieť, kam skáče. A to je problém. Lebo odpovede neponúka ani vatra, ani jej organizátori.
