Denisa Frianová
On ju miluje
Len tak ju zbadal v dave. Znova po rokoch. A dosť ho to prekvapilo. Čo tu tá robí? Veď ešte nedávno bola vraj niekde v Ázii. Cestovateľka. Snáď len neprišla na zdvorilú návštevu svojich osamelých starnúcich rodičov.
Optimisticky depresívna... Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené, Starám sa do vás, no a čo?!
Len tak ju zbadal v dave. Znova po rokoch. A dosť ho to prekvapilo. Čo tu tá robí? Veď ešte nedávno bola vraj niekde v Ázii. Cestovateľka. Snáď len neprišla na zdvorilú návštevu svojich osamelých starnúcich rodičov.
Pamätáš sa? Nedávno si to čítal. A ja som ti vtedy povedala, že pre nás je na niečo také ešte príliš skoro. My ešte spolu nie sme päť rokov. No ja som ti vtedy sľúbila, že ak sa niečo také stane, určite ti to urobím aj ja.
Vidím len prázdny pohľad tých nádherných modrých očí. A jemné vrásky okolo nich, akoby to boli nite života, toho únavného, ťažkého, ale aj plného krásnych nenahraditeľných spomienok. Život.
Pamätáte sa na neho? Samozrejme, kto by si nepamätal. Nebolo to tak dávno, čo sa o tom veľmi diskutovalo a tiež to nebolo tak dávno, odkedy som čítala jeho famózne knihy. No a v tom čase som bola samozrejme taká uletená a nadšená, že je niekto tak geniálne geniálny, že ma napadlo napísať mu mail. Mail je už teda dávno odoslaný, doručený, možno aj prečítaný no odpoveď nikde. Tým samozrejme na nič nepoukazujem, ani sa nesnažím naznačiť, že autor sa na mňa vykašľal, ale asi je to tak. No a práve dnes som ho len tak našla povaľovať sa medzi mojimi dokumentami v compe a preto vám ho ponúkam. Nebolo to príliš odvážne? :-)
„Ach, aké som len mala krásne detstvo!“ Povzdychla som si dnes pri rozhovore s mamou. A všetky tie skvelé letá plné slnka a zábavy. Nikdy som sa nenudila. Nemala som na to ani čas. Veľká rodina a nespočetné množstvo bratancov a sesterníc mi dávali zabrať. A tiež moja najlepšia kamarátka, s ktorou sa poznám už pekných pár spomienok...
Myslím si, že je skutočne náročné zatriediť samu seba do konkrétnej vety, ktorá by ma mala vystihovať. Ja sama však o sebe tvrdím, že som človek mnohých tvárí. No aj napriek tomu, moja podstata zostáva nemenná.
No... Musím sa priznať, že donedávna som si myslela, že je to skutočne tak. Čo je však najhoršie, ja som taký „gramatik“ (a to trošku aj doteraz, lebo predpokladám že toto mi už nezmizne) :-), že v písomnom prejave kohokoľvek mi prekáža čo len jedna gramatická chyba.
Predpokladám, že nad takouto otázkou sa niekto len tak bežne nezamýšľa. Každý si žije svoj každodenný život, s každodennými, aj keď možno malichernými starosťami a téma smrť je pre nás akési tabu.
Na túto otázku mám jednoznačnú odpoveď. Nie. Tak ako dospelí, či starší ľudia pracujú, tak by sme my mladí mali študovať. Neviem si predstaviť, že by v tejto oblasti nastalo akési bezvládie. Veď už aj v dnešnej dobe, možno za posledných pár rokov nastalo čosi ako bezhraničná demokracia, a obávam sa toho, že tento fenomén sa z našich životov nevytratí ani v budúcnosti.
Chodím okolo každé ráno. Je to moja bežná cesta do školy už niečo vyše dva a pol roka. Nuda, však? No... Nie tak celkom. Než do tej mučiarne dorazím, stihnem sa cestou nadýchať úžasne „voňavého“ ranného vzduchu, pretože cesta do školy vedie cez tú najväčšiu mestskú križovatku a „ohľaduplní vodiči“ majú ráno príliš naponáhlo, aby sa obťažovali myslieť na niečo tak prízemné ako je enviromentalistika a životné prostredie, a kúria si to cez mesto, ako sa im zapáči.
Skutočnosť, že ľudia sú poslednej dobe čoraz horší a horší, vnímam veľmi intenzívne najmä za posledných päť rokov. Necítim sa tu dobre. Ako sa aj môžem, keď všade je len samá nenávisť, nepokoje, egoizmus a pachtenie sa za materiálnymi vecami?
Nedávno som čítala krásne slová. Tieto slová mi povedali veľa. A preto, aj keď nie sú moje (no napriek tomu sa s nimi plne stotožňujem) chcem ich poslať ďalej... Poslať ich Vám, aby ste o nich vedeli...
Kam sa to všetci ženieme? Neviem kam vy, ale ja za KARMOU :-) Alebo krátky „životopis“ môjho doterajšieho blogovania...
Som iná. Iná ako ostatní. Mám svoj cieľ a za ním kráčam. Nechcem preto ísť za vami, po ceste vami vyšlapanej. Mám svoju vlastnú cestu. Cestu, na konci ktorej ma čaká vytúžený cieľ.
Tak toto pozná asi každý z nás. Zvlášť v tejto dobe, keď má byť o chvíľu Valentín, väčšina z nás – nezadaných slintá pri pohľade na túliace sa páriky. A možno sa stane, že aj slzička vyhŕkne a my si pomyslíme, ako zúfalo by sme chceli lásku.
Špinavá, zaprášená ulica, veľkomesto. Jeho nástrahy a temné zákutia. Jeho život. Každý si ho žije ako sa dá, ako môže, svoj svet, svoj malý osobný svet, nezaujímajúc sa o iných.
Kráčajú zasneženou ulicou, všade naokolo je tma, vidieť len malé svetielka presvitajúce z okien domov. A malé milé vločky ako tíško dopadajú na lesklú zamrznutú cestu. Je krásne. Obe to potrebovali, vypadnúť z bežnej „reality“, porozprávať sa, možno si vymeniť pozitívnu energiu, zážitky z celého týždňa. A naladiť sa na ďalší týždeň tak, aby to zvládli. Obe majú zlé obdobie, a zdá sa im, akoby to nikdy nemalo skončiť... No keď sú spolu, trošku na to aj zabúdajú. Pomáhajú si.
Práve som dopozerala poslednú z prvej série toho seriálu a ako laik môžem čestne prehlásiť, že je sa na čo pozerať.
Možno sa vám táto téma už bude zdať passé, no aj napriek tomu mám k tomu čo povedať.