Len nech si ide späť ku svoju dokumentu. Aby munáhodou niečo neušlo. „Prečo mi nikdy nič nedovolíš? Mám už 17!“ Začína zasedcéra a ona má pocit, že jej roztrhne hlavu na márne kúsky. „No a? Aj tak eštenie si plnoletá.“ Odporuje, aj keď vie, že teraz to bude ešte horšie. „Nosamozrejme. Stále len Zuzi sem, Zuzi tam, ale keď chcem niečo ja, tak to užvôbec nie je podstatné. Uvedomila si si niekedy, že neberieš na mňa ohľad? Vničom!“ „Ale prosím ťa, veď to tak nie je. Mám ťa predsa rada, si moja dcéra anikdy by som ti nechcela zle.“ Nechápe ju. Utiera si ruky do zástery a otočí sak dcére. Neuvedomuje si, že aj v kuchyni medzi hrncami, červená od tepla aumazanými rukami vyzerá ešte stále dobre. No možno...uvedomuje. Môže vlastnezakazovať dcére, aby nešla spať ku svojmu priateľovi, keď ona... „Nechce aby totak bolo, nie je to dobré. Jej dcére taká byť nesmie. Nedovolí to. „Zuzi,naozaj je to také nevyhnutné? Tak nech príde on, keď chcete byť spolu.“ Chytása poslednej nádeje. „Mami, už sme sa predsa dohodli. Nepoznáme sa pár dní, aokrem toho, Juraj je naozaj zodpovedný.“ „Áno? A čo vlastne o ňom vieš? Koľkomá rokov? Čo robí?“ Chce sa dozvedieť čo najviac. Nemôže svoju dcéru pustiť kniekomu, o kom nevie absolútne nič.
„No...vieš, on je odo mňa starší. Má 28.“ Vkuchyni nastane ticho, nevie čo na to povedať. Čo ak...? Nie, to je vylúčené.Nemôže to byť TEN Juraj. „Jej“ Juraj. Nie, určite to nie je on. Veď 28 –ročných Jurajov je predsa v Bratislave veľa. „Fajn, a...čo robí?“ „Je to ažtaké dôležité?“ Otrávene pretiahne dcéra. „Nie, ale rada by som to vedela.“„Aha, no tak si poslúž. Robí v reklamnej agentúre. Stačí?“ Samozrejme že stačí.Pomyslí si. Točí sa jej hlava, nemôže dýchať, potrebuje sa niečoho napiť, alerýchlo. „Mami, je ti niečo? Akosi si zbledla.“ „Nie Zuzi, je to v poriadku, lenmi prosím dones pohár vody. A...Zuzi? Môžeš ísť.“
Oblieka si tie najlepšie šaty. Musí to zistiť. Chceto vedieť. Možno sa len zbytočne trápi. Možno to ani nie je on...
Miro už spí. Chrápe ako drevo a takto je to vždy. Užju to dávno prestalo baviť. Večne len vyvárať manželovi, dookola ten istýstereotyp. Potom hádky s dospievajúcou dcérou. Musela si nájsť tento únik zkaždodenného kolotoča, únik z reality. Privoláva si výťah a rozmýšľa, či mu mánapísať sms-ku. Vždy sa najprv dohodli, kedy môže prísť. Ale teraz...Nie,radšej nie. Veď má kľúč. Môže si otvoriť a prekvapiť ho. Ak to naozaj nie jeon, tak sa nemá čoho báť. Nerozhodne prešľapuje pred dverami, ešte stále nie jeúplne rozhodnutá. A bojí sa. Pomaly otvára dvere a zdá sa jej, že počuje akýsihluk. Takto predsa človek nevystrája, keď je sám doma. Stojí ako skamenená.Vedela to. Mala pravdu...
