Možno sa časom vyprofilujem, to už však bude záležať od môjho budúceho povolania či budúceho života. Čo ak sa stanem učiteľkou na základnej škole a moja typická panovačnosť sa dostane do popredia? A čo tie ostatné vlastnosti? Budú len zatlačené, alebo úplne vymiznú? Ľudia, s ktorými som v neustálom kontakte, či už osobnom, alebo vo svete internetu, či mobilných telefónov, ma predsa vnímajú istým spôsobom. Možno sa im zdám milá, možno namyslená, v tom lepšom prípade z môjho písomného prejavu vycítia aspoň trochu inteligencie.
Mávam aj svoje typické nálady, no kto ich nemá? Som však len optimisticky depresívna a môj smútok nikdy netrvá dlho. Mám rada veci na svojom mieste a potrpím si na systéme. Snažím sa myslieť na budúcnosť, ktorú len málokedy vidím čierne. Netvrdím síce, že po svete kráčam s neustále založenými ružovými okuliarmi, no viem aj snívať. Niekedy myslím realisticky, no často krát sa nechám uniesť myšlienkami, ktoré sú isto nezrealizovateľné. Som plná farebných protikladov, ktoré ma možno robia zaujímavejšou. Nemôžem tvrdiť, že som výnimočná, či svojská, pretože taký je predsa každý.
Neviem, ako ma vnímajú iní, no ja sa vidím takto. Páči sa mi, ako žijem a na pár menších nedostatkov aj to, aká som. „Nemali by sme život brať príliš vážne, aj tak z neho nevyviazneme živí.“ To je moja filozofia, to som ja.