No určite je pravda, že ten, kto má vysoké sebavedomie a nepodceňuje sa pri každej príležitosti, veľa toho dosiahne. A nemyslím tým len úspechy napríklad v práci. Veď úspechom je aj to, keď sa dokážeme mať radi. A poriadne. Pre mňa vždy bolo veľmi dôležité to, ako vyzerám. To by ste mali vidieť tie pohľady ostatných, ako ich sralo, keď som sa postavila pred zrkadlo a suverénne vyhlásila, že som so sebou spokojná. A čo oni? Tí tam ešte desať minút postávali a obracali sa z každej strany, pričom nezabudli komentovať všetky svoje nedostatky. A tí ostatní (teda tí ostatní, čo sa obracali s nimi) mu povedali: „Hej? A ja som si to ani nevšimla.“ Ha ha. Načo upozorňovať na niečo, o čom vieme len my. Možno to takto nefunguje všade a ja mám tiež mylnú predstavu o sebavedomí ako takom. No medzi babami to takto funguje zaručene. Na začiatku každého roka som vyhlásila: „Tento rok si kúpim krém Vichy a konečne budem mať hladkú pleť bez vyrážok. A nebude ma to srať. A dám si vybieliť zub, čo mi ho tak na fotkách vidno, aký je žltý. A iné sprostosti. A potom príde ku mne kamoška, ja s krémom na ksichte, úsmevom tridsaťdvojkou a vravím: „Do prdele, vieš na čo som prišla?“ A ona na to, že nevie. A ja že, „Mám veľký zadok, treba mi liposukciu.“ „No ty kokos, tebe šibe. Veď vyzeráš dobre.“ Utešuje ma. „Ale čoby dobre, fakt mi ju treba.“ A takto stále dookola. Zadok je už menší, no aj prsia sa mi zdajú akési malé, treba silikóny. A potom sedíme u kamošky Jany a niekto zvoní. Otvorím dvere a za nimi môj bývalý. „Čo tu chceš?“ Vyšteknem naňho. „Počuj ty umelina, nejanči a zavolaj Janku.“ Zrazí ma. Jana dobehne, celá spotená, vlasy vyrastené aspoň päť centimetrov, nenamaľovaná, na sebe tepláky a komunistické tričko. „Ahoj Jarko, poď ďalej!“ Víta ho. On sa na ňu oslnivo a usmeje a dávajú si pusu. No tak na takéto trápne prejavy ja zízať nebudem, vravím si. Beriem si bundu a odchádzam. Nech si tam len pekne dudúkajú, ja také drísty počúvať nebudem. A že vraj „umelina“!Takto nejako to so mnou pokračovalo ešte dobré dva roky. Čo dobré, ha! Možno pre mňa. A potom... prestávalo ma to už všetko baviť. Prečo? Lebo mi to konečne došlo. Že nechcem byť takto sebavedme otrokom svojej krásy. Umelej. Že páčiť sa niekomu budem aj so žltým zubom (no to možno nie, ale o tom potom), že mať prsia dvojky nie je až taká tragédia a veľký zadok? Čo tam po ňom! Veď chlapi radi zízajú na veľký zadok. A stal sa zo mňa úplne iný človek. A viete ako sa mám teraz? Zdravo sebavedome...
