Potom to ide cez jeden z dvoch biednych mostov, ktoré sa v našom meste nachádzajú a ten pohľad pozerať do Váhu fakt stojí za to, okrem tých krásnych kačičiek čo si tak kľudne plávajú na hladine, by ste tam zbadali (ako ja nedávno) aj nákupný košík z neďalekého obchodného domu, to bude zrejme pre tie kačky ako také malé kačacie väzenie, keby náhodou robili zle no a samozrejme, klasika ako skoro všade – odpadky.
Ďalej to celé pokračuje pekárňou, ktorú predsa nemôžem obísť. No nekúpte si niečo, keď vám to tak pekne vonia. Tomu sa hovorí nedbalá, no efektívna reklama :-)
No a teraz konečne to podstatné, k čomu sa chcem tak nenápadne dostať (aj keď obkecy musia byť), a síce, okolo čoho to vlastne chodím do tej školy. Okolo okna. No nie hocijakého okna. Vždy (prisahám že každý každučký deň) tu sedáva jeden starý pán. Má otvorené okno, a pozerá von. Je jedno, či idem do školy ráno, alebo zaspím, on je tam vždy. A nielen ráno, ale aj poobede. Je sám, opustený. Nikdy k nemu nikto nechodí, nemá manželku a ani deti, ktoré by sa o neho postarali. Niekedy len tak vyjde v papučkách do pekárne a kúpi si čerstvý chlebík keď mu zavonia, ale iný pohyb som doposiaľ nezaznamenala.
Neviem čo sa stalo, a prečo je tento človek sám, a prečo takto „žije“, veď predsa ešte nie je taký starý. Oproti domu má park, prečo si neposedí na lavičke? Je pravda, že ho nemám na očiach stále a vôbec nemôžem tušiť, čo robí počas toho, ako ja sedím v škole, ale...
Už neraz som si uvedomila, že tento človek je v mojich očiach chudák, ktorý to možno v živote nemal ľahké, súdiac podľa toho, ako žije teraz, ale prečo byť stále s hlavou otočenou vzad?
Pripomínajme si v živote krásne spomienky, no nezotrvajme v tých zlých, veď život môže byť krásny aj vtedy, keď vieme, že je to náš posledný deň v ňom. A možno práve preto...
