Niekedy mám pocit, že všetko je len zlomok niečoho väčšieho, niečoho neurčitého a predsa tak dôležitého. Niekedy mám pocit, že všetko čo robím je zbytočné, pretože na svete nie je nikto kto by videl to, čo vidím ja. Očami vidím svet, no srdcom vidím veci nevídané, veci bolestivé, veci ukryté pred plytkým zrakom okolia. Niekedy mám pocit, že hľadám niečo, na čo nemám právo, že čakám na niečo, čo tu už bolo, ale prekĺzlo mi medzi prstami, že verím v niečo, čo nemá budúcnosť, že energia vydaná je neúmerná výsledku. Niekedy mám pocit, že svet sa zbláznil, že čas sa nezastaví... ani kvôli mne, aj keď to tak veľmi chcem. Tak veľmi chcem cítiť úprimný pohľad, tak veľmi chcem cítiť dotyk jeho rúk, cítiť teplo jeho slov, tak veľmi si prajem žiť pri hviezdach, žiť na mieste kde nemusíte zastavovať čas, aby ste si uvedomili dôležitosť okamihu.
Niekedy mám pocit, že žijem aby som prežila ďalší okamih. Okamih kedy sa na mňa opäť usmeješ, okamih kedy tvoja dlaň skĺzne do tej mojej, okamih kedy sa svet zastaví v očakávaní. Okamih kedy pochopíš, že ten tvoj a môj okamih už zmizol v nekonečnom víre života.
