V lete roku 1913 sa Gustav Klimt utiahol z pulzujúcej Viedne do ticha severného Talianska. V Malcesine, mestečku ako z pohľadnice, si rozložil stojan a maľoval. Nie ženy v zlatých rúchach, ale krajinu, ktorá dýchala tak jemne, až sa mu zdalo, že šepká. Tu sa secesia nepotrebovala trblietať. Stačilo jej byť.
Malcesine: Mesto srdca a svetla
Ak sa rozhodnete navštíviť tento čarovný región pri jazere Garda, začnite v Malcesine, kde sa dramaticky týči Castello Scaligero. Práve pohľad naň zachytil Klimt na svojom plátne.
Prejdite sa úzkymi uličkami starého mesta, kde dlažba ešte stále pamätá ozvenu jeho krokov. Sadnite si na lavičku pri móle. Možno rovno na tú, kde si Klimt robil skice.
Pozeral na hrad, ktorý sa zrkadlil vo vode, a cítil, že zlatá farba už nie je len na plátne. Bola v slnku, v stenách, v čase.
Cassone: Kde tečie najkratšia rieka
Len pár minút jazdy od Malcesine sa nachádza Cassone, ospalé rybárske mestečko. Tu sa rodí Arìl, najkratšia rieka sveta, ktorá má len 175 metrov života, od prameňa po ústie.
Klimt tu trávil pokojné chvíle. Rieka, aj keď krátka, mu bola metaforou. Nie je dôležité, ako dlho niečo trvá. Dôležité je, ako krásne plynie.
"Čas je tu mäkký," mohol by napísať. "A krajina vie rozprávať bez slov."
Zastavenia poézie
Piazza Turazza v Malcesine, kde môžeš pozorovať tú istú farbu neba, akú mal Klimt v očiach.
Vyhliadka pri Castello Scaligero je ako živý obraz krajiny.
Mostík ponad Arìl v Cassone je najkratší most cez najkratšiu rieku.
Miestne múzeum alebo galéria, niektoré ponúkajú informačné panely o Klimtovi.
Večera pri jazere: a tu končí deň ako Klimtova maľba, v zlate, tichu a večnom svetle.
Klimt tu nezomrel, ale zostal
Gustav Klimt odišiel, ale jeho videnie zostalo v krajine. V tieni olivovníkov, v rytme vĺn, v slnku, ktoré sa láme o dlaždice. V každej fotografii, ktorá zachytí to isté svetlo, ten istý tvar kopca, tú istú tichú krásu.
A možno aj vo vás zostane.
