Ľudí prišlo tento rok tak málo, že som sa mohla fotiť kdekoľvek bez toho, aby som niekomu zavadzala alebo aby za mnou boli davy ľudí na fotke. Nenašli by ste tu ani potulúce sa strašidlo. A to myslím so všetkou vážnosťou, pretože mystický večer pri vatre sa nikdy nezaobišiel bez rozprávkových postavičiek, strašidelných príbehov a trocha desivej atmosféry. Komentované prehliadky boli tak povrchné, že viac vysvetlil text, ktorý sa dal prečítať na dverách dreveníc.
Žiaden spomienkový optimizmus. Zlyhala kvalita organizácie.
Súčasťou programu bolo vždy vystúpenie známeho Folklórneho súboru Lysec. Zakaždým predviedli dôstojné a obradne pôsobiace zapálenie vatry sprevádzané spevom. Vyzeralo ako mystický rituál. Mala som zimomriavky, keď som celú scénu videla prvýkrát. Aj oni tam chýbali. Miesto nich prišiel iný súbor. Nie zlý. No keď ste zvyknutí na predstavenie ako z otvorenia olympiády, smutno sa pozerá na skúšku kostýmov, ktorá sa tvári ako hlavný program. A tvrdé západoslovenské nárečie v martinskom skanzene? To sa naozaj nehodilo. Večer po zotmení, pri rozhorenom ohni, hrala predtým na pódiu kapela. Tentokrát bolo ticho. Navyše chýbal aj “tradičný” guláš alebo obrovské žemle plnené mäsom. Zmizli detaily, ktoré vytvárali atmosféru podujatia. Pre ňu sa sem všetci návštevníci radi vracali.
Jánska vatra je vizitkou stavu kultúry na Slovensku.
Jánska vatra v Múzeu slovenskej dediny v Martine nie je ojedinelým zlyhaním. Zapadá do širšieho obrazu rezortu kultúry, ktorý sprevádzajú personálne čistky, odchody odborníkov a kritika spôsobu riadenia kultúrnych inštitúcií.
Novému vedeniu stačilo, aby nejakým spôsobom udržalo nastavenú latku. Všetko bolo vymyslené, nastavené, opakované každý rok. Napriek tomu to bol najhorší ročník, na čo sa sťažujú aj účastníci.
A najviac ma zaráža, že úpadok vidno v inštitúcii, ktorej vedenie sa najčastejšie odvoláva na slovenské tradície, ľudovú kultúru a ochranu dedičstva. Tieto slová počúvame neustále. Lenže tradície sa nechránia tlačovými konferenciami. Tradície sa chránia každodennou odbornou prácou. Chránia ich kurátori, etnológovia, múzejníci, folkloristi, organizátori a ľudia, ktorí roky budujú podujatia, na ktoré sa verejnosť rada vracia.
Tvrdíte, že chránite tradície, ale nedokázali ste zachovať ani podujatie, ktoré už roky fungovalo. Kultúra sa neničí len zatvorením divadla alebo galérie. Niekedy sa ničí aj tým, že sa zdanlivo zachová tradícia, ale zmizne jej obsah, atmosféra a ľudia, ktorí ju roky tvorili. Presne to sme tento rok cítili na Jánskej vatre.
Prázdny skanzen.
Keď som sa večer prechádzala medzi drevenicami, spomenula som si na víziu ministerky kultúry o nemiešaní našej kultúru s inými. Podujatia “Na sv. Jána” v Múzeu slovenskej dediny by sa však nemohol zúčastniť nikto z nás. Nie v prípade, ak by ostala “kultúra slovenského ľudu slovenská. Slovenská a žiadna iná.”
Ak by naši predkovia uvažovali podobne a dôsledne sa izolovali od vplyvov iných kultúr, tak by “skanzen” v Martine vyzeral úplne inak. Prázdnejšie. Presne ako na tohtoročnom podujatí.
Predstavte si dedinku z tejto vízie. Kostol by tu nikdy nestál. Žiadny cintorín a kríže okolo kostola. Žiadne sväté obrázky v domoch. Dokonca ani Jánska vatra by sa tak nevolala, pretože by jednoducho ostala pohanským sviatkom slnovratu, spojeným s ohňom, plodnosťou, úrodou a nie s kresťanským sv. Jánom. Nenajedli by ste sa tu bryndzových halušiek, pretože naši predkovia by nikdy neprevzali pestovanie zemiakov a ani bryndzu by sme nemali. V tejto dedinke by bolo menej remeselníkov. Zachovali by sa menej zdobené kroje. Mali by sme menej piesní, ktoré dnes považujeme za ľudové. Jednoducho mnohé z toho, čo dnes považujeme za čisto slovenské – kostol, časť folklóru, veľkú časť kuchyne, mnohé remeslá a dokonca časť architektúry – by bolo preč alebo by vyzerali úplne inak.
“Čistá” slovenská kultúra by bola chudobnejšia a menej rozmanitá.
Asi takto jednoducho a plocho by vyzeral slovenský svet ministerky. No máme šťastie, že historicky takáto kultúra nikdy nevznikla. Pretože to, čo dnes považujeme za tradičné slovenské je mozaikou vplyvu slovanských, uhorských, nemeckých, valašských, židovských či rómskych kultúr, ktoré sa na našom území stretli počas stáročí. Pretože kultúry nevznikali v izolácii.
Naša kultúra je jedinečná a nie je menej slovenská len preto, že sa počas stáročí vyvíjala v kontakte s inými národmi. Práve naopak. Vzájomné ovplyvňovanie ju vytvorilo.
