Keď politik začne nenávidieť odborníkov, problém nie je v odborníkoch
Talianski vedci skúmali viac ako 8 000 miest. Ich záver je nepríjemný: populizmus môže znamenať viac predražených zákaziek, vyššie zadlžovanie a vyhadzovanie odborníkov zo štátnej správy. Pri pohľade na Slovensko je až desivo ľahké nájsť paralely.
Existujú politické texty, ktoré človek číta ako zaujímavú teóriu. A potom sú vedecké štúdie, pri ktorých si po niekoľkých stranách začnete hovoriť:
Toto sme už niekde videli.
Presne taká je štúdia Lucu Bellodiho, Massima Morelliho a Matia Vannoniho publikovaná v American Journal of Political Science. Autori analyzovali viac ako 8 000 talianskych samospráv v období rokov 1998 až 2020 a pomocou porovnania veľmi tesných volebných výsledkov sa pokúsili odmerať, čo sa stane, keď sa k moci dostane populistický starosta.
Výsledok?
Po nástupe populistického starostu sa zvýšil podiel verejných zákaziek s prekročenými nákladmi o 5,3 percentuálneho bodu. Zároveň sa znížilo splácanie dlhov, výrazne vzrástla fluktuácia na najvyšších úradníckych pozíciách a podiel úradníkov s postgraduálnym vzdelaním klesol o 5 percentuálnych bodov.
Fluktuácia vrcholových úradníkov bola približne o 50 % vyššia než priemer. A čo je ešte zaujímavejšie – autori zistili, že za tým boli predovšetkým vynútené odchody, nie dobrovoľné rozhodnutia úradníkov odísť.
Prečo?
Pretože populista potrebuje splniť svoje jednoduché predvolebné sľuby.
A odborník má nepríjemný zvyk povedať:
„Nedá sa to.“
Alebo:
„Je to príliš drahé.“
Alebo:
„Zákon to neumožňuje.“
Alebo jednoducho:
„Takto sa verejné peniaze míňať nemajú.“
A práve vtedy vzniká konflikt medzi politikom a odbornou štátnou správou.
Autori štúdie opisujú mechanizmus pomerne presne: ak odborní úradníci odporujú politickým záväzkom populistického politika, môže vzniknúť motivácia nahradiť ich ľuďmi, ktorí budú politické rozhodnutie jednoducho vykonávať. Nejde teda iba o konkrétne zlé rozhodnutie. Ide o oslabenie inštitúcií, ktoré majú politikom povedať nie.
A teraz sa pozrime na Slovensko.
Najprv zrušiť tých, ktorí môžu povedať „nie“
Ficova vláda po svojom nástupe v roku 2023 urobila niekoľko krokov, ktoré sa minimálne mechanizmom nápadne podobajú tomu, čo opisuje talianska štúdia.
Zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry.
Oslabenie špecializovaných policajných útvarov.
Zmeny v trestnom práve, ktoré znížili tresty za viaceré hospodárske a korupčné trestné činy a skrátili premlčacie lehoty.
Zmeny vo verejnoprávnych médiách.
A napokon pokus odstrániť samostatný systém ochrany whistleblowerov - oznamovateľov protispoločenskej činnosti.
Tieto kroky neboli iba predmetom kritiky slovenskej opozície. O ich dôsledkoch opakovane diskutovali aj európske inštitúcie. Reuters napríklad upozornil na zrušenie špeciálnej prokuratúry, reorganizáciu polície, zmeny verejnoprávnych médií a zásahy do ochrany whistleblowerov.
A pri whistlebloweroch sa dostávame k obzvlášť výrečnému príkladu.
Človek, ktorý upozorní na podozrivé konanie vo verejnej správe, má byť pre štát problémom, ktorý treba chrániť pred odvetou, nie problémom, ktorého sa treba zbaviť.
V decembri 2025 však parlament schválil plán na zrušenie samostatného Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Európska komisia následne označila zmeny týkajúce sa whistleblowerov za vážny dôvod na obavy a zdôraznila ich význam pre ochranu finančných záujmov EÚ.
To je presne opačný smer, než aký by mala moderná profesionálna štátna správa ísť.
RTVS → STVR: keď prekáža nezávislá inštitúcia
Ďalším príkladom sú verejnoprávne médiá.
V roku 2024 vláda presadila zrušenie RTVS a vznik novej STVR. Kritici upozorňovali na riziko väčšieho politického vplyvu na verejnoprávne médium.
A nie je to iba opozičná interpretácia.
Európska komisia vo svojom hodnotení z roku 2026 konštatuje, že v oblasti ochrany nezávislého riadenia verejnoprávnych médií nebol zaznamenaný pokrok.
Prečo je to dôležité v kontexte talianskej štúdie?
Pretože ide opäť o rovnakú otázku:
Má byť inštitúcia profesionálna a nezávislá, alebo má byť predovšetkým lojálna k politickej moci?
A potom prichádza kultúra: odborník alebo „náš človek“?
Tento mechanizmus sa neobmedzuje iba na políciu či justíciu.
Po nástupe vlády nasledovali personálne zmeny v množstve štátnych a verejných inštitúcií vrátane kultúrnych organizácií.
To samo osebe ešte nie je dôkazom populizmu. Každá nová vláda má legitímne právo meniť ľudí vo funkciách, ktoré sú politické.
Rozhodujúce je však kritérium výberu.
Ak sa odborník nahrádza iným odborníkom, ktorý má inú predstavu o fungovaní inštitúcie, je to normálna politická zmena.
Ak sa však odborník nahrádza človekom bez potrebnej kvalifikácie iba preto, že je politicky lojálny, dostávame sa presne k problému, ktorý opisujú Bellodi, Morelli a Vannoni.
Politická moc prestáva štát spravovať a začína si ho podmaňovať.
Aj o personálnych čistkách v slovenskej verejnej správe, kultúre, médiách a bezpečnostných zložkách rozsiahlo informovali zahraničné médiá.
Najnebezpečnejšie nie sú populistické sľuby
Populizmus sa často spája s vetami:
„My sme tí obyčajní ľudia.“
„Elity nám nerozumejú.“
„Brusel nám nebude rozkazovať.“
„Odborníci sú odtrhnutí od reality.“
„My vieme, čo ľudia chcú.“
Samotné tieto heslá však ešte štát nezničia.
Nebezpečná je až druhá fáza.
Keď sa politik rozhodne, že každý odborník, ktorý s ním nesúhlasí, je nepriateľ.
Potom treba vymeniť odborníka.
Potom riaditeľa.
Potom kontrolný orgán.
Potom prokuratúru.
Potom políciu.
Potom verejnoprávne médium.
Potom oznamovateľa.
A nakoniec zostane systém, v ktorom všetci síce pracujú pre štát, ale čoraz viac ľudí sa pri svojom rozhodovaní pozerá hore a čaká, čo si želá politik.
To už nie je profesionálna štátna správa.
To je politická obsluha štátu.
A presne pred tým varuje talianska štúdia
Jej záver je:
Populistický politik má silnú motiváciu splniť svoje jednoduché politické záväzky aj vtedy, keď narazia na finančné limity alebo odborné odporúčania.
A keď mu odborníci začnú prekážať, môže mať motiváciu oslabiť odbornú byrokraciu.
Výsledkom môže byť horšie hospodárenie, viac problémov pri verejných zákazkách, vyššie zadlžovanie a menej kvalifikovaná štátna správa.
Talianski autori to zistili na tisícoch samospráv.
Slovensko však nemusí čakať ďalších dvadsať rokov, aby sme zistili, či sa podobný mechanizmus môže prejaviť aj u nás.
Stačí sledovať, čo sa deje s inštitúciami, ktoré majú byť nezávislé od aktuálnej politickej moci.
Štát nie je korisť víťaza volieb
Vláda, ktorá vyhrá voľby, má právo vládnuť.
Nemá však právo premeniť štát na stranícku kanceláriu.
Má právo meniť zákony.
Nemá však právo odstrániť každého, kto ju upozorní, že zákon alebo rozhodnutie je zlé.
Má právo vymenovať ľudí do politických funkcií.
Nemá však právo zameniť odbornosť za poslušnosť.
A predovšetkým:
Dobrá vláda nepotrebuje slabých úradníkov. Potrebuje silných odborníkov, ktorí sa jej dokážu postaviť, keď robí chybu.
Pretože minister, premiér ani poslanec nemusí byť najväčší odborník v miestnosti.
Práve naopak.
Jeho úlohou je počúvať ľudí, ktorí odborníkmi sú.
A ak je odpoveďou na ich nesúhlas vyhadzov, zrušenie inštitúcie alebo jej politické ovládnutie, potom problém nie je v tom, že máme priveľa odborníkov.
Problém je, že máme priveľa politikov, ktorí nechcú počuť „nie“.
A to je možno jedna z najdôležitejších otázok, ktoré si dnes Slovensko musí položiť.
**Chceme štát profesionálov, ktorý bude fungovať bez ohľadu na to, kto je práve pri moci?
Alebo štát, v ktorom prežijú predovšetkým tí, ktorí vedia, komu sa majú klaňať?**
