Po olympijských hrách sa internetom začal niesť hlas Eileen Gu, americkej reprezentantky Číny vo voľnom lyžovaní a zároveň najúspešnejšej olympijskej lyžiarky v disciplíne voľného lyžovania. V jednom rozhovore vysmiala otázku novinára, ktorému vysvetlila, že sa skutočne za strieborné medaily nemusí hanbiť a zároveň vysvetlila svoj myšlienkový pochod inej novinárke (Šarlot). Tá prejavila úžas nad rétorickými a kognitívnymi zručnosťami lyžiarky.
V duchu pozitívnej kultúry musím poznamenať, že reakcie 22 ročnej lyžiarky boli skutočne obdivuhodné. Uvedomenie si úspechu, aj napriek „nedokonalej“ výhre. Spokojnosť so svojou existenciou či dostatočná rozvaha na to, aby sa nenechala uniesť otázkou, ale udržala si svoje presvedčenie, sú v jej veku skutočne výnimočné a v jej kariére nutné a často vysnívané. Diamanty vznikajú pod tlakom, ale vrcholový šport vie vytvoriť aj trosky. Takže klobúk dole pred odolnosťou, ktorú si vytvorila.
Súčasťou šarmu mladej lyžiarky je samozrejme aj jej rétorika a vzhľad. Aj napriek tomu, že reprezentuje Čínu si obe priniesla z USA. Americký úsmev, príjemné vystupovanie a pohotové reakcie na akékoľvek otázky bez štipky hanby či pokory (ale ani nadradenosti, či povýšenectva!). Rozhovor zvládla vo veľmi plynulom a príjemnom štýle. Klobúk dolu.
Prečo je však to, čo povedala a to, ako na ňu zahraničná novinárka reagovala problematické?
Otázka novinárky
Po prvé novinárka s úžasom v očiach ocenila lyžiarkine odpovede. Odpovede Eileen Gu sú skutočne výnimočné, no minimálne polovica ich výnimočnosti, oproti mnohým iným svetovým športovcom, či všeobecne súťažiacim v iných svetových súťažiach, pramení z faktu, že hovorí svojim rodným jazykom a jedným z najpopulárnejších prízvukov v tomto jazyku. Pokiaľ ide o celkový dojem, toto sú neopomenuteľné fakty. Jazyk prejavu ovplyvňuje témy, o ktorých vieme rozprávať (myšlienky si usporadúvame inak v každom jazyku, ktorý ovládame. Hlavne tie komplexné), komplexnosť nášho jazyka, prestávky medzi slovami, prízvuk, zrozumiteľnosť, či dokonca reč tela. Jazyk nie je neutrálny prostriedok pre vyjadrenie objektívneho stavu našej mysle a myšlienok. Jazyk komplexne formuje našu osobnosť v očiach iných. Čiže fakt, že je angličtina rodným jazykom Eileen Gu, jej dáva obrovský náskok na trhu všeobecného dojmu, ktorý športovci z neanglicky hovoriacich krajín často nemajú.
Navyše, na rozdiel od iných anglofónnych krajín, kladie USA obrovský dôraz na prezentáciu samého seba. Eileen je produktom americkej kultúry a teda bola vedená k tomu, aby vystupovala sebavedome a nehanbila sa za to. Niečo, čo by bolo v ázijských kultúrach neprístupné. Ako môže športovec, ktorého kultúra považuje skromnosť a úctu za najvyššie hodnoty, konkurovať v sebavedomých odpovediach človeku, ktorého kultúra si ctí práve sebavedomie, bezstarostnosť a sebecké šťastie? Otázky novinárky len svedčia o tom, že glorifikujeme produkt inej kultúry, akoby to bola známka vývoja, nie len jeden z jeho výsledkov.
Odpoveď Eileen Gu
„You can control what you think. Like you can control how you think and therefore you can control who you are.“ (Človek vie ovládať, čo si myslí. Vie ovládať, ako premýšľa a teda vie kontrolovať svoju osobnosť/ to, kým je.) – povedal úspešný experiment a povedal to pred celým svetom.
O to sa snažíme mnohí: ovládať naše myslenie a našu osobnosť, respektíve to, kým sme. Je to však omnoho ľahšie, keď ste človek, ktorému sa darí, ako človek, ktorému sa nedarí. Problém je, že mediálny priestor dostanú v drvivej väčšine len úspešné experimenty.
Eileen Gu má istotne ťažký život. Existovať vo večnom svete reflektorov s tlakom na výkon je niečo, čo by väčšina z nás nezvládla. No je to lyžiarka, ktorá sa narodila v slnečnom San Franciscu v Kalifornii. Keby mala v živote o niečo núdzu, nemohla by byť lyžiarkou – na snehu.
Desaťtisíc ľudí sa snaží o tú istú vec, no len jeden z nich uspeje a ten povie v televízii, že sa stačí snažiť. Americký sen. Čo sa stane s ostatnými, ktorí sa naň nechali nalákať? Nielen že si možno kvôli nemu zničili život, pretože odišli zo školy, od rodiny, vykašlali sa na priateľov, ale navyše im to dáva pocit neschopnosti, pretože si neuvedomujú kapacitné obmedzenia amerického sna. V ich očiach nezlyhali, pretože spoločenské kruhy majú svoje množstevné limity, ale kvôli tomu, že sú neschopní.
Eileen Gu a podľa môjho názoru aj psychológovia s podobnou filozofiou prenášajú ilúziu amerického sna na psychologickú úroveň. Je pravda, že naše myslenie môže do istej miery formovať, kto sme, ale na to, aby sme ich ovládali potrebujeme energiu. Pocit zlyhania často neprodukuje dostatok energie na fungovanie tela, nie to ešte tok myslenia. Ten, kto tvrdí, že sa mu podarilo ovládnuť svoju myseľ, je len jeden kladný výsledok experimentu. A experimenty majú mať tisíce kladných výsledkov pri totožných podmienkach na to, aby sme vedeli potvrdiť našu hypotézu. Nie jeden slávny výsledok. Takže prečo tvrdíme, že sa myšlienky dajú ovládať, ak sa to darí len niektorým?
Humanitné vedy majú vo vedeckých systémoch svoje vlastné miesto. Vyznačujú sa špecifickými otázkami, metódami a aj svojimi obmedzeniami. Každý človek je iný, má iné predispozície a so svojimi špecifickými predispozíciami žije v špecifickej kultúre, ktorá má tiež svoje preferencie, systémy hodnôt a spôsob fungovania. V existencii človeka existuje toľko variabilných vplyvov, že vyhlásiť jeden princíp za všehoplatný by malo byť kriminalizované.
Gu je len prejavom všeobecných spoločenských tendencii veriť, že jednotlivec má plnú moc nad svojím myslením a teda aj osobnosťou. Myslím si, že to nie je pravda a v prípade, že by to pravda bola, tak by to v kombinácii s inými spoločenskými predstavami znamenalo koniec spoločností ako kultúrnych celkov. Pretože podľa mojich pozorovaní sa v snahe ovládať svoje myslenie individualizujeme. Stiahneme sa do seba, pretože ovládanie vlastnej mysle a vlastného osudu je ľahšie, ak nie sú neustále ovplyvňované okolitými vplyvmi. No zároveň si myslím, že skutočne šťastní a naplnení môžeme byť len v spoločnosti.
Filozofický spor medzi slobodnou voľou, a teda schopnosťou viesť svoj osud, a determinizmom, tvrdením, že naše osudy sú určené kauzálnymi vzťahmi viazanými na predchádzajúce udalosti, je prastarý. V americkej ľudovej kultúre, nie v amerických vedeckých kruhoch, vyhráva slobodná vôľa, pretože na nej je postavená celá filozofia štátu. Tento klam integrujeme do našich myšlienkových systémov pomocou rôznych médií aj v Európe. Skutočnosť je však taká, že rovnako ako v spore nature vs nurture (gény alebo výchova), s ktorým sa táto téma v mnohom prelína, je pravda niekde v strede. Sú veci, ktoré ovplyvniť vieme, a ktoré ovplyvniť nevieme, v rôznych pomeroch. Vie to moja mama, moja teta, moje kolegyne. Toto presvedčenie postrehujem omnoho menej u mužov v predvnúčatskom veku a vôbec ho nevidím na internete. Nuž a čím mladšia generácia, tým dominantnejším vychovávateľom sa internet stáva.
Internet preferuje senzácie, čo mnohokrát znamená extrémne pozície. V tejto téme to nie je inak. Pohľad na mladého skľúčeného človeka, ktorý je presvedčený o tom, že jeho príšerný mentálny stav je jeho vlastné zlyhanie, pretože nie je schopný ovládať vlastné myšlienky, je zdrvujúci. No povedala to mladá úspešná športovkyňa a mnohí iní, tak prečo by neveril, že je to jeho zlyhanie pozitívne myslieť?
