Bežne máme tendenciu rozmýšľať v hraniciach prítomnosti. Mnohí z nás cítia, že sa niečo deje. Niektorí vedia pomenovať, čo sa deje. Mnohí hľadajú dôvody pre dianie v príliš plytkých vodách. Ja som zástanca hlbokých historických kontinuít. Ani revolúcia nepretne všetky nitky s minulosťou. Látka, fabric of society, je tkaná ďalej, hĺbka narušenia však určí podobu tkaniny, ktorá neskôr vychádza zo stroja.
Spoločnosť je ekosystém. Nie je poskladaná z jednotlivcov s vlastnou neovplyvniteľnou vôľou. Ale z jednotlivcov, ktorí sa nachádzajú v nepretržitej interakcii s inými jednotlivcami, fyzickým a mentálnym svetom. Každá časť tohto ekosystému má svoju rolu, napĺňa potrebu, poskytuje prostriedky, oživuje typ myslenia, neguje, zatracuje. Každá jednotka spoločnosti sa podieľa na zdravom fungovaní celku, na neustálom kolobehu prežitia.
Náhlym odstránením veľkého počtu jednotiek v krátkej dobe nastane kultúrny šok, spoločenský šok. Hlavne, keď odstránime mnoho jednotiek rovnakého typu.
Mestská kultúra ako moderná kultúra
Na dejepise na základných a stredných školách sa učíme o vzniku stredovekých miest. Možno preto, že je to jeden z typov osídlenia, ktorí sa dne stal dominantným. Urbanizácia stále prebieha. Vysídľovanie vidieka je v plnom prúde. Dávalo by to zmysel.
Z môjho pohľadu sa na dejepise učí o mestách preto, lebo mestá sú pravlasťou kultúry, ktorú dnes považujeme za modernú. To, čo žijeme, ako rozmýšľame, funkcia peňazí, predfeministická úloha ženy v rodine a spoločnosti, racionalizácia a efektivita spoločnosti, meranie času, predstava o trávení voľného času, sociálne interakcie, predstava o slobode myslenia, či tej osobnej, individualizmus, témy rozhovorov a vôbec celý kapitalistický systém a zmýšľanie s ním asociované majú svoje korene v mestskej spoločnosti západného typu. Šľachtické zmýšľanie a hodnoty dnešnému človeku nedávajú zmysel, cirkevné hodnoty starého sveta sa taktiež vytratili, pretože neprichádzame do styku s tým, čo tvorilo ich potrebu a dedinské komunitné zmýšľanie sa odplavuje cez školstvo, internet, nákupy v supermarketoch a urbanizáciu. Prežilo a rozvíja sa hlavne zmýšľanie mešťana.
Nedá sa tvrdiť, že sa táto ideológia, svetonázor, videnie sveta alebo akokoľvek to chceme nazývať, začala tvoriť v uhorských mestách. Boli to mestá západné, t.j. anglické, francúzske, holandské, belgické. Boli to mestá, ktorých občania zbohatli na zámorskom obchode s potravinami, látkami, či ľuďmi. Ich systém myslenia bol postavený na tom, čo im zabezpečilo ich pozíciu a čo ich držalo pri živote: voľnom obchode a potrebe inovácie za účelom obchodu. Toto bolo zmýšľanie, ktoré sa predralo desaťročiami a vyšlo z nich ako dominantné. V dvadsiatom storočí sa začalo nazývať veľmi zavádzajúcim, naoko neutrálnym pojmom: „moderné“. V tejto forme sa tento typ zmýšľania začal akceptovať a asimilovať do rôznych kultúr po celom svete.
V severnom Uhorsku boli podmienky samozrejme trochu iné. Malé mestá s obmedzeným prístupom k imperialistickým kapitalistickým projektom nemali možnosť dokonale kopírovať západné „moderné“ vzorce, no snažili sa ich napodobniť aspoň v dosiahnuteľných stránkach modernity. V modernom duchu „fake it till you make it“ sa z mešťanov stala vrstva s najlepšími predpokladmi, pre kritické spracúvanie a nakladanie s myšlienkami a životným štýlom modernity.
Prísť s niečím do styku neznamená byť na to pripravený
Obyvatelia oblasti dnešného Slovenska boli prvýkrát plošne vystavení modernizačným snahám po prvej svetovej vojne, a teda po vzniku prvej Československej republiky. Niektoré oblasti boli zasiahnuté skôr, iné neskôr. Záležalo na pridelených úradníkoch, učiteľoch, ich schopnosti vytvoriť si vzťah s miestnym obyvateľstvom, ale aj na miestnych obyvateľoch samotných. Rozvoju mestskej kultúry západného typu sa najviac darilo v mestách, v ktorých mala mestská kultúra už akú-takú etablovanú pozíciu. Dvadsať rokov však na celoplošné spracovanie zmeny všeobecnej ideológie krajiny v spoločnosti nestačí. Spoločnosť je stabilizačný prvok existencie ľudstva, zmeny sa v nej etablujú pomaly.
Strata najlepších odborníkov
A takto sa dostávame k môjmu úvodu o spoločnosti ako tkanine alebo ekosystéme. Ak malo mesto najlepšiu predispozíciu vyrovnávať sa a spracúvať modernitu v celej jej komplexnosti, tak nám druhá svetová vojna tento najlepšie prispôsobený ekosystém zabila. Respektíve mu uštedrila takú ranu, že svoju vzácnu schopnosť vyrovnať sa s modernitou stratilo.
Veľká časť mestského prostredia v slovenskej časti Československa bola tvorená Židmi a Nemcami. Tvorili intelektuálnu vrstvu, ktorá mohla byť síce čiastočne odstavená od úradníckej moci, ale v rodinách si zachovávala svoje intelektuálne dedičstvo a morálku. Práve ich jazykové a kultúrne väzby dlhodobo predstavovali most, po ktorom prichádzali správy zo západu, spracované západnými mešťanmi, nie dedinčanmi, ktorí si išli privyrobiť do mesta alebo na západ, čo bol väčšinou prípad Slovákov. Tieto väzby neboli teda zodpovedné len za prenos informácií, ale aj istej formy ich kritického spracovania. O týchto Židov a Nemcov sme kvôli druhej svetovej vojne prišli. Niektorí ušli. Väčšina bola zabitá alebo sme ich vyhnali. Slovakizácia Bratislavy, začatá už počas Československej republiky, v ktorej ešte na konci druhého desaťročia 20. storočia tvorili zväčša Maďari a Nemci, bola dokončená. Namiesto dlhodobo trénovaných mešťanov sa Prešporák mohol porozprávať s prisťahovaným dedinčanom, ktorý mal úplne iný systém myslenia. Dochádza teda k modifikácii mestského myslenia.
Môžeme si povedať, že táto tragédia zasiahla len niektoré časti Slovenska, avšak Žid bol pred prvou svetovou vojnou takmer v každej dedine a v mestách žili celé komunity. Na židovských školách a vzdelanosti sa Slováci priživovali. Nemci nepredstavovali len pár jednotlivcov v niektorýchr mestách, ale celé kultúrne ostrovy, ktoré zostali po druhej svetovej vojne vyľudnené. Hauerland (Kremnické vrchy, Štiavnické vrchy a okolie Vtáčnika), Spiš a už spomínaná Bratislava. Úlohy, ktoré zastávali tieto komunity v celkovom fungovaní spoločnosti, zostali po ich odchode nenaplnené a zostal po nich len chorý les. Neprirodzene dosádzaný.
Mojim obľúbeným príkladom je Martin. To intelektuálne centrum Slovákov. Čo sa s ním stalo po zmiznutí židovskej komunity? Čo sa stalo, keď zostali len Slováci? Je samozrejmé, že sa na ňom podpísala aj komunistická výstavba strojární, ale nebol to prvý krok k tomu, že sa z Martina stala konzerva hrdej minulosti, netušiaca, že jej obsah je už dávno po záruke. Hrdosť sa zmenila na pýchu bez dôvodu, pretože tá hustá tkanina, ktorá zabezpečovala výnimočnosť, sa už pred mnohými rokmi rozstrapkala. .
Diera v spoločnosti komunistom určite vyhovovala. Narušené sociálne väzby umožnili hladší nástup iného režimu, keďže reakčné vrstvy boli obvykle práve tie mestské intelektuálne, ak neprihliadame na náboženskú stránku veci. Komunisti plátali geografické diery vzniknuté po Nemcoch a Židoch veľmi logickým, no sociologicky neinformovaným spôsobom. Sociálny šok, dieru v tkanine, nevyriešili. Miestami ju naopak prehĺbili – náhlym sťahovaním Rómov či príslušníkov iných spriatelených národov. Komunisti uprednostnili ďalšie neprirodzene rýchle a nedobrovoľné zásahy. Malé revolúcie, na ktoré organizmus spoločnosti nezareagoval pozitívne.
Oba popisované nedostatky: všeobecná diera v tkanine a absencia vrstvy schopnej vyrovnávať sa s „modernitou“ sa prejavili v 90tych rokoch. Ako môj otec hovorieval: „Polož ho*no na poličku, hneď si myslí, že je med“. Víťazoslávne sme zvýskli sebaurčením, ktoré velebilo vrahov a zločincov, ako ochrancov národa. Ako sa ukazuje - vlastnosť Slovákom vlastná.
Začali sme oslavovať slobodu slova, pohybu, či myslenia bez toho, aby sme s ňou vedeli narábať. Oslavovali sme demokraciu, no nevedeli sme, čo si s ňou počať. Oslavovali sme kapitalizmus, ktorý po nás striedavo dupal a vynášal nás k nebesám, bez toho, aby sme chápali, kedy si zobrať padák a kedy slnečník. Neváhali sme sa vzdať všetkého dobrého, o čom sme sa dovtedy domnievali, že nám to ukradol komunizmus. Nepriľnuli sme ku kultúre, k slobode ducha, k voľnosti občianskej iniciatívy, k láskavosti, komunite, k nášmu dedičstvu. K ničomu dobrému, čo prišlo zo západu, ani k tomu slovenskému. Práve naopak. Ponorili sme sa do individualizmu, konzumu, závisti, snahe stúpať aj cez mŕtvoly. A mojím argumentom je, že sme to spravili preto, že sme nikdy neboli len Slováci. Po stáročia popri Slovákoch stáli iné národy, ktoré nám umožnili byť, to čo sme boli, pretože zastupovali to, čo sme neboli. Boli súčasťou symbiózy našej geografickej oblasti, ktorá síce vo svojej dokonalej forme nikdy neexistovala, ale bola komplexnejšia, ako tie zdrapy existencie, pred ktorými dnes deti utekajú za hranice.
V rozpade spoločnosti máme teda niekoľko faktorov, ktoré nás odlišujú od iných krajín, a ktoré pritvrdili rany a neschopnosť ako spoločnosť spolupracovať, ktoré dnes prežívame: náhly príval modernity, zánik spoločnosti, ktorá mala najlepšie predpoklady modernitu kriticky spracovať, prežitie nedostatkov a zánik pozitív dedinského myslenia, nerozvíjanie kritického a demokratického myslenia počas komunizmu a náhly príval moci v priestore, v ktorom ju boli pripravení prijať hlavne oportunisti v 90tych rokoch.
Týmto netvrdím, že toto sú jediné faktory diachronické, či synchronické, ktoré môžu za dnešné zlyhania nás ako ekosystému. Jedným zo silných hráčov, ktorých mám neustále na mysli je internet a neustále prehltenie našej existencie prostredníctvom mobilu. Avšak strata obyvateľstva na konci prvej polovicie 20. storočia je šok, ktorý často opomíname. Sú to preťaté nite, na ktoré sme zabudli, ktoré sme nenadpojili, a preto sme aj o 80 rokov neskôr stále takí pokrkvaní a nesúdržní.
