To je večný zákon medzi nebom a zemou. Smrť. Vždy príde skôr, či neskôr. So slzami v očiach pozostalých. 15.5.2005 navždy od nás bez rozlúčky odišiel Svätý Otec Ján Pavol ll. Človek veľkých hodnôt s vierou v srdci, vždy odpúšťať a milovať. Svätý Otec patril k tým, ktorý vedel pootvoriť srdcia. Vpustiť do nich Boha , aby sme vedeli vychutnať pocit, lásky a večnej pokory k Najvyššiemu. Boh koná, ľudia milujú. To je tá správna cesta byť šťastný a veriť. Žiť s pocitom, že každý človek má svoje poslanie na tejto zemi.
Ján Pavol ll. Svätý Otec, bol nielen kresťan, filozof, ale i básnik. Jeho básnická zbierka Brehy duše, vydaná vo vydavateľstve Smena, V Bratislave, v roku 1990 sa ma ako básnika, aj ako človeka nesmierne dotýkajú. Stačí otvoriť prvú stránku tejto neskutočnej zbierky poézie z cyklu / Keď myslím na vlasť /.
Keď myslím na vlasť vraciam sa smerom k stromu ..., Je citát Jána Pavla ll. , vlastným menom Karol Wojtyla. Pravé meno použil i v autorstve samotnej zbierky Brehy duše. Jeho citát, ktorý Svätý Otec na začiatku použil má pre nás kresťanov veľké opodstatnenie. V poézii v próze / v umeleckom básnikom útvare / vykresľuje strom ako strom poznania, ten večný symbol cirkvi a nás veriacich. Nadväzuje tak na tému lásky, ktorá podľa neho ako lúč slnka vniká do ľudských sŕdc. Básnik vraví: "Nech prameň sily preráža slabosť. Nemôžem súhlasiť so slabosťou. " konštatuje. Táto výzva v vieru, vo vlastné sily je tým pravým brehom pre všetkých pravých kresťanov. V refréne opäť zdôrazňuje " Keď myslím na vlasť vraciam sa smerom k stromu. " Sú to krásne myšlienky Svätého Otca. Myšlienky, ktoré stoja za zváženie.
Básne Karla Wojtylu sú básňami plné lásky ľudskosti, cesty a večnej viery k Bohu.
/ Str. 8 /
/ Keď sa Pán újme v srdci jak kvet, túžiaci po slnečnej žiare. /
/ Nuž plyň z hlbín dňa, čo rozum nepochopil hneď /
/ A na môj breh sa opri. Buďme v páre ! /
Svätý Otec Ján Pavol ll. bol vždy veľmi spätý s Bohom. Dokazuje to i tento úrývok z básne s názvom Pobrežie ticha, z cyklu Pieseň o utajenom Bohu. Básnik sa tiež zamýšľa o dozrievaní človeka Takýmto príkladom je i báseň Myšlienky o zrení /str. 13 /, kde píše.
/ Zrelosť je zostupovanie do skrytého jadra /
/ Zrelosť je taktiež bázeň. /
/ Konečný cieľ dorábania je obsiahnutý už v jeho počiatku. /
/ Zrelosť je totiž v láske /, ktorá bázeň mení. /
Čo dodať? Hádam , že sú to básne plné kresťanského citu k Bohu, neskutočnej lásky k Najvyššiemu nebies. Touto cestou, cestou lásky Ján Pavol II. oslovuje všetkých veriacich.
Báseň z cyklu Profily Cyrénčana, s názvom Deti
/ str. 11. / zasa vraví.
/ Pomaly rastú v našej láske, pomaly zrazu sú už dospelé /
/ V skupinkách chodia oblapané vôkol šije /
/ Ich srdcia - chytená vtač, no ich profil viem nezbelie /
/ Viem, že tep človečenstva skrz tie srdcia bije /
Pry týchto veršoch vypadne i slza z oka. Veď každý verš, každá báseň z tejto zbierky Brehy duše sú zároveň spomienky na človeka, Jána Pavla II, ktorý nás všetkých vrúcne miloval a my sme milovali neskonale jeho. To sú slová, ktoré hovoria za nás kresťanov, slová v ktorých Svätý Otec ostáva tou pravou studňou živej vody, ako pre cirkev, tak pre samotných kresťanov.
