s človekom, ktorý nám bol blízky. V tej bolesti si ani možno neuvedomujeme dynamikosť, umeleckosť diela a vlastne, čo autor chcel vyjadriť touto naozaj neskutočnou symfóniou. / Reqviem eternam dona eis domine / Odpočinutie večné daj mi, Pane / sa prelína s omšou ako takou, samozrejme tradičné Glória a Credo, vyznanie kresťanskej viery sa vynechávajú. Zvyčajne sa pridáva stredoveká sekvencia Die Iraf ako úvodná modlitba. Rovnakoprítomné je vedomie, že všetci raz odídeme, no poniektorí skončia v pekle. Preto je rekviem dramatickou záležitosťou večnej pobožnosti. Jej jadrom je veľmi dlhý hymnus Dies Irae, ktorý vyvoláva hrôzy súdneho dňa, keď sa odhalia všetky naše hriechy a tajomstvá. Nie je prekvapením, že text a nálada rekviem lákali k zhudobneniu veľkí počet skladateľov, hoci jeho časť Dies Irae vynechali.
Autorom prvého zhudobnenia, ktoré využíva vokálne prostriedky bez nástrojov bol skladateľ menom Ockeghem. Jeho rekviem má päť častí. Bolo skomponované v roku 1740. Ešte stále má v sebe dielo obrovskú silu emócie. Od konca 16. storočia sa zachovalo 40 zhudobnení, medzi nimi od autorov ako boli Lassa, Palestrina. Diela týchto autorov vyžadovali orchestrálnu silu. Nálada pri kompozíci je trúchliaca. Iba v Mozartovom prevedení rekviem, ktoré Mozart napísal pred smrťou prevláda znepokojenie, ba panika zo smrti. Časť / Dies Irae / je horúčkovitá, drásajúca. Naznačuje, že Mozart si už nemyslel, že smrť je najlepší priateľ človeka. V 19. storočí rekviem poskytlo skladateľom ukázať svoje majstrovstvo so stále narastajúcim obsadením orchestra. Najpómpeznejšie bolo Berlóziovo rekviem . Premiéra sa konala v roku 1873. Vyžadovala 4 dychové súbory rozostavané v kostole, alebo v koncertnej sále.
Najneprekonateľnejšie rekviem skomponoval samotný Verdi. Je zaujímavé, že najmodernejšie skladby rekviem napísali neveriaci . Zďaleka najlepšie z nich je Verdiho rekviem, ktoré vzniklo v roku 1873. Verdi zložil rekviem, ako hold najväčšiem u románopiscovi Alessadrovi Manzonimu. Všetko v tejto smútočnej symfónie je veľkolepé a dá sa povedať žiadnym skladateľom neprekonateľné. Divadelné efekty vložené v tomto hudobnom diele sú fascinujúce so silným, zbožným a všade prítomnými emóciami. Die Irae je najhrozivejšia časť , vyráža na povrch celého diela, aby nedala poslucháčovi zabudnúť, na strach z konca, na strach zo smrti. Tej sa všetci raz pozrieme do tváre a hrať nám budú práve Verdiho rekviem.
