Jeseň je dokonalá. Pretože nádherná je slabé slovo. Pretože aj úžasná je slabé slovo. Jej teplo sa rozlieva v každom naokolo, koho sa dotkne lúčmi dotykov. Vždy žiari farbami, takými prírodnými. Vyčarí mi úsmev na tvári. Z celej duše ju milujem. Chcem byť vždy tam kde je Jeseň a nie je nič krajšie pre mňa na svete. Šimon sa podpísal a hodil list do poštovej schránky rodičov.
* * *
Otvára malú skrinku v úschovni letiska. Nebolo tam nič len kľúče a malý lístok. Chytil jej kľúče do dlane, nerozumel. Hádam to lístok vysvetlí. No na ňom ešte väčší zmätok :
,,Prepáč, nemôžem.
O štyri roky tam kde prvý krát
ak ma budeš ľúbiť a stále milovať.“
Nikdy nezabudnem.
Sadol si na letiskovú lavičku, prečítal lístok znova, a ešte stokrát. Je to jej písmo. V prvom momente nechápal slová. Vedel ich prečítať ale sám nechcel veriť tomu čo mali znamenať. V ruke dve letenky do Indie - Dillí. V hlave zmätok, v očiach slzy, v duši hnev. A v srdci spaľujúcu lásku. O štyri roky? Vyšiel z budovy letiska a prvému bezdomovcovi ktorého stretol hodil letenky do deravého klobúka.
* * *
Kráča po starých hrdzavých koľajniciach. Po ktorých už roky neprešiel vlak. Na hlavu jej páli slnko, pehy na lícach vytiahnuté do hneda. Dlhé vlasy zviazané poľným steblom, v ruksaku ušitom z ľanovej zelenej látky má fotky svojich blízkych a dve jablká. Na koženom prívesku na krku pripnutý kamienok, a zápästie obviazané koženkou. A na opasku pierko holuba. Zastaví sa, privretými očami pozrie do slnka. Odtrhne širokú ostrú trávu a zapíska na nej. Potom si ju pridá ku pierku. S rozbitým kolenom si kľaká k potoku a do dlaní naberá vodu.
Šimon už sedel na prašnej poľnej cestičke. Schúlil sa do žita, osa mu preletela okolo tváre.
Odtrhol ostré steblo trávy a zapískal na ňom, ako na píšťalke .Len tak, aby sa necítil sám.
Čakal na Jeseň už dvadsať minút. Dvadsať minút a štyri roky. Zapískal znova. Teraz mu prišla aj odpoveď. Jesenina odpoveď .V okamihu sa postavil na rovné nohy, no nikde nikoho. Nesadol si späť. Opäť písknutie a opäť nádej. A ďalšie písknutie, čoraz bližšie. Ticho. Už nijaké pískanie, len ticho. A odrazu šum v neďalekom žite. Vysoké klásky sa pohli. A z nich sa vynorila. S pierkom a zeleným ruksakom ,vyšla z klasov Jeseň.
Bola taká akú si ju Šimon pamätal. Bola dokonalá. Pretože nádherná je slabé slovo. Pretože aj úžasná je slabé slovo. Jej teplo sa rozlievalo v každom naokolo, koho sa dotkne lúčmi dotykov. Vždy žiari farbami, takými prírodnými. Vyčarí mu úsmev na tvári. Z celej duše ju miluje. Chce byť vždy tam kde je Jeseň a nie je nič krajšie preňho na svete.
Prišla k nemu celkom blízko. Zahľadela sa mu hlboko do očí. Šimon v momente onemel. Ani ryba, ani rak. Proste len tak. V ruke držala akési papieriky. Chytá ho za ruku, otvára mu dlaň a papiere mu do tej dlane vložila. Šimon si ich pritiahol ku tvári. Dve letenky India - Dillí. Usmial sa a nepotreboval viac povedať. Chytil Jeseň do náručia, v jej objatí sa opäť cítil ako kedysi. Ľúbil ju, a ona ľúbila jeho. Takto je to milovať ženu - hippies. Za každých okolností, pretože jej nevyspytateľnosť ju robí slobodnou.