Kto má právo na klamstvo alebo pravda nie je výsledkom štatistiky verejnej mienky

Písmo: A- | A+

Som veriaca. Vlastne, nepochybujúca, lebo absolútne nepochybujem, že Boh, Vyššia moc, niečo medzi nebom a zemou, alebo akokoľvek to nazveme, existuje. Boh, v ktorého verím ja, však nikdy nikoho nevyhodil z raja.

Každý má právo veriť tomu, čomu chce. Otázka je, či má právo stanoviť niekomu inému povinnosť pristupovať k tejto jeho viere ako k pravde a zaobchádzať s ňou ako s pravdou.

Raz som šla z práce s kolegyňou, ktorá sa hlásila ku kresťanstvu, čítala knihy o tom, ako sa správne modliť a chodila do kostola. Bolo to jej presvedčenie. V ten deň sa mi chvíľu pozerala na krk a povedala: „Vieš, že to nie je pravda naozaj, ale iba v tvojej hlave?“ Bolo mi jasné, čo tým myslí, ale tvárila som sa, že neviem. Zopakovala: „To, čo máš na krku, je pravda len v tvojej hlave, nie naozaj.“

Na krku som mala ruženínový prívesok, ktorý som vtedy nosievala.

Nosila som ho preto, lebo sa mi páčil, aj keď je pravda, že kryštály ma vtedy celkom zaujali a aj som ich trochu študovala.

Dozvedela som sa, že kryštály sú zo zlého ducha, potom mi vymenovala aj ďalšie veci, ktoré sú zo zlého ducha, a priznala sa, že v minulosti robila čiernu mágiu, zamotala sa do toho, nevedela sa z toho vymotať, no a že môžeme ísť niekedy spolu na obed sa o tom porozprávať.

Absolútne som nemala v pláne s ňou niekam chodiť. Reči o prívesku ma vyviedli z miery, ale nedala som to najavo. Jej monológ som si vypočula najmä preto, lebo som vôbec netušila, ako by som mala zareagovať, ani čo na to povedať.

Môjmu bývalému, kresťanovi ako repa, som zase raz povedala, že by mi mohol aspoň raz povedať, že preňho som najkrajšia žena na svete, na čo mi odpovedal, že objektívne to pravda nie je, tak prečo by mi to mal hovoriť. Jeho názor, má naň právo.

S kolegyňou sme sa už nikdy nerozprávali o ničom okrem pracovných záležitostí, kresťan je už dávno bývalý, ale napriek tomu, ako ma tieto ich hlášky v danom čase rozčúlili, alebo zranili, som si uvedomila, že mi obaja ako na zlatom podnose priamo pod nos predložili návod, ako na takéto sprosté reči reagovať.

Po prvé, tak ako sú kryštály podľa mojej kolegyne pravdivé iba v mojej hlave a nie naozaj, presne tak je starozákonný príbeh o vyhnaní z raja pravdivý iba v hlavách tých, ktorí mu veria, a nie naozaj. Ide o náboženský mýtus, nie o historicky pravdivú udalosť, teda ak ho veriaci považujú za pravdu, je to pravda len v ich hlavách a nie naozaj, a preto ho by nemali ako pravdu prezentovať, ani mať nárok od nikoho vyžadovať, aby k nemu ako k pravde pristupoval len preto, že ho za pravdu považujú oni sami.

Po druhé, ak je pre kresťanov, či akýchkoľvek veriacich ktoréhokoľvek vierovyznaniu, či pre kohokoľvek iného najdôležitejšia objektívna pravda, a nič okrem objektívnej pravdy nie sú ochotní vypúšťať zo svojich úst, ani vpúšťať do svojich uší, mali by raz a navždy prestať vydávať za pravdu Bibliu a všetky ostatné náboženské dokumenty a príbehy, ktorých objektívna pravdivosť sa nedá jednoznačne a nevyvrátiteľne dokázať. Dokonca ani existencia Boha sa nedá dokázať, ani vyvrátiť, preto by vlastne mala byť téma Boha vylúčená z akýchkoľvek diskusií a snáh o nájdenie pravdy, a najmä vtedy, keď je ktokoľvek povinný otrocky sa držať faktov, či musí predkladať nevyvrátiteľné dôkazy. Teda napríklad aj pri súdnych procesoch, kde sú všetci pod hrozbou trestu povinní hovoriť pravdu, celú pravdu a nič, než pravdu. Pretože, ak niekto nevie, že starozákonný príbeh o vyhnaní z raja je len mýtus, čiže rozprávka a nie historický fakt, potom vlastne nevie celú pravdu a jeho vnímanie sveta môže byť na základe tejto neúplnej a nesprávnej informácie výrazne skreslené. Nanešťastie, mnohí ľudia nemajú dostatočné intelektuálne schopnosti, aby vedeli odlíšiť metaforu od faktu a na základe svojej nedostatočnej rozlišovacej schopnosti a svojej viery potom môžu konať v súlade s niečím, čo v skutočnosti nie je fakt, ale len fikcia, či domnienka.

Popieranie holokaustu je na Slovensku a v niektorých iných krajinách trestný čin, pretože ide o historicky pravdivú udalosť, a ja si myslím, že aj vydávanie Biblie a iných náboženských dokumentov za fakty by malo byť postavené mimo zákon. Náboženstvá majú oproti ostatným výhodu, že sa nemusia obmedzovať na nevyvrátiteľné dôkazy a fakty a môžu za pravdu vydávať to, o čom sa oni sami rozhodli, že to je pravda. Osobne by som takéto právo chcela mať aj ja, napríklad pri vyplňovaní daňového priznania alebo kedykoľvek, kedy mi fakty nevyhovujú a fiktívne údaje by mi pomohli dostať to, čo dostať chcem. Ja to však urobiť nemôžem, lebo by som bola vinná z trestného činu podvodu. Preto si myslím, že aj vydávanie Biblie za fakt by malo byť trestným činom.

Povedala som o tejto svojej predstave mojej sesternici lekárke, ktorá najprv prejavila nadšenie, ale po chvíli ma schladila: „Na to treba právnika a právnici sú drahí, to by si sa nedoplatila. Radšej sa sústreď na svoj život.“

Opäť ma to vyviedlo z miery. Áno, má pravdu, právnici sú drahí a ja taká bohatá nie som. To je pravda, nepopierateľný fakt. Ale predsa, keď je ten môj nápad taký dobrý, prečo ma od neho odrádza?

Môj vytrénovaný mozog sa však na vec pozrel z inej perspektívy a ja som si uvedomila, že v tejto jej reakcii je úplne presne popísaná realita nášho sveta, v ktorom sú najdôležitejšie peniaze a nie nejaká trápna objektívna pravda. Ak by mala najvyššiu hodnotu objektívna pravda a fakty, jednoducho by povedala: „Choď do toho, nemôžeš prehrať a právnika nepotrebuješ, lebo máš pravdu.“

My však žijeme vo svete, kde má pravdu ten, kto má peniaze. A žalúdok, ktorý mu pri tom neprekáža.

Kde sa pravda s klamstvom bije, prachy víťazia.

Skryť Zatvoriť reklamu