Najproblematickejšou sa javí ratifikácia Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o ochrane zástupcov pracovníkov v podniku a o uľahčení podmienok na výkon ich činností, ktoré sa im poskytujú na základe dohovoru č. 135 z roku 1971, ktorý privileguje členov odborov, čím sa stávajú takmer nedotknuteľnými.
Medzinárodná zmluva má automaticky prednosť pred zákonmi SR a schválené dohovory sú nevypovedateľné 10 rokov od ich prijatia, pričom pri nevypovedaní v stanovenej lehote sa následne automaticky predlžuje ich platnosť na ďalšie 10 ročné obdobie. Práve značná nemožnosť vypovedať zmluvu môže spôsobiť pri pretrvávajúcej hospodárskej kríze problémy na trhu práce.Otázny je aj spôsob prijímania zmlúv s tak rozsiahlymi dopadmi bez širšieho politického konsenzu elegantne zabalených do 4 dohovorov, ktoré majú oveľa väčšiu šancu zostať nepovšimnuté a nevyvolávať polemiku ako posledná novela Zákonníka práce. Vláda teda zaviazala minimálne ďalšie 2 vlády svojimi názormi na základný faktor konkurencieschopnosti krajín, trh práce, nemeniť tento stav.
Dohovory navyše predstavujú časovanú bombu, lebo bývajú všeobecne formulované a často slúžia ako zástierka na zdôvodnenie akýchkoľvek zvýhodnení pre odborárov. Napríklad znenie článku 1 dohovoru z roku 1971:
Zástupcovia pracovníkov v podniku požívajú účinnú ochranu pred akýmkoľvek skutkom, ktorý ich poškodzuje vrátane prepustenia z dôvodu ich postavenia alebo činností ako zástupcov pracovníkov, alebo ich členstva v odboroch, alebo účasti na odborárskej činnosti, ak konajú podľa platných zákonov, kolektívnych zmlúv alebo iných spoločne dohodnutých úprav,
bolo použité pri zdôvodnení návrhu zmeny Zákonníka práce, aby sa ochranná lehota pred prepustením odborára po skončení výkonu funkcie predĺžila zo 6 na 12 mesiacov.
